Filip T. Holzer

„Vo večerných hodinách sme spolu s Veľkonemockou ríšou zaútočili na Poľsko. Naša podpora v tejto vojne je reakciou za obsadenie časti Slovenska Poľskými jednotkami…“

Rudolf vypol rádio. Pozrel sa na Benedikta a pousmial sa. Vojna, ktorú tak dlho očakávali, už začala. Ani jeden z nich nemusel prehovoriť. Mladík hneď nalial slivovicu do pohárikov a pripili si na skoré víťazstvo.

„Už máme konečne viac možností, ako sa pomstiť tým úžerníkom a otrokárom. Čo máš v pláne spraviť?“

„Žandári to s nami vzdali,“ nadšene skonštatoval Rudolf. „Keď nás vidia pri Židovských obchodoch, nezmôžu sa na viac ako na varovanie. Hlinková garda si vydobyla istý rešpekt a úctu. Ale o plánoch sa nedá rozprávať. Chcel som zavraždiť bratovu manželku a tých jej bastardov. Zatiaľ som však nenabral odvahu.“

„A ani by som ti to teraz nedovolil. Príde čas, kedy ich zabijeme spoločne. Alebo ty sám. Môžeme si prísť na pekný majetok.“

„Miestny Žid vlastný krčmu. Mohli by sme sa opíjať a nikomu by to neprekážalo. Ak bude robiť problémy, priklincujem ho na miestny kríž.“

„Ale čo spravíš s jeho deťmi?“ zamračil sa Benedikt.

„Má len dvoch synov,“ na chvíľu sa zamyslel. „Áno, len dvoch. Budeme ich musieť odstrániť. Utopiť v rieke? Moment, necháme ich žiť,“ smutne sklopil zrak.

„Arizácia podniku a poprava troch Židov? To znie dobre. Môžem sa pridať?“

„To fakt?“ spýtal sa nadšene mladík. Benedikt len prikývol. Hneď vstali, obuli sa a vyšli von. Prešli niekoľko ulíc. Nakoniec sa zastavili pri jednom menšom domčeku. Dve deti sa hrali na dvore. Sledoval ich postarší muž. Rudolf otvoril bránku a vstúpili na pozemok. Postarší muž si ich všimol.

Vstal a hneď k nim dobehol aj s metlou v ruke. Začal sa oháňať. Benedikt uchopil metlu a vytrhol ju mužovi z rúk. Rudolf hneď vytasil pištoľ a namieril ju na muža. Chlap len ostal stáť s rukami zdvihnutými nahor.

„Prosím vás, páni gardisti, neubližujte mojim deťom. Sú ešte malé.“

„Židia?“ spýtal sa Rudolf.

„Áno, pane, sme…“

„Drž hubu, hovado,“ udrel muža zbraňou, ktorý následne spadol na zem. „Teba som sa nepýtal. Takí ako ty,“ zdrapil ho za vlasy a zdvihol ho. „Takí ako ty na nás sa nemôžu ani pozrieť, tobôž prehovoriť. Rozumieš tomu, ty Židovské hovno?“

Muž len prikývol. Rudolf ho pustil a kopol si do muža. Vytiahol cigaretu a zapálil si. Pozrel sa na dvor. Deti tu už neboli. Pozrel sa na Benedikta. Ten sa len pousmial a kývol hlavou. Rudo pristúpil k dverám a zaklopal. Neváhal a hneď ich aj rozkopol. Prešiel do obývačky. Deti tu neboli.