Filip T. Holzer

„Keď ste ho tam zasadil, tak je fér vyžadovať trocha historickej presnosti, keď vo svojich blogoch o nej tak píšete.“
— Dominik S, facebooková diskusia

Mnohí z vás mi píšu, niektorí mi dokonca volajú. Väčšina je zvedavá, pár ľudí je milo nadšených – a niektorí majú aj výhrady. Tie vítam. Literatúra bez diskusie je ako tanec bez hudby. Avšak občas sa objaví výčitka, ktorú musím rozobrať, pretože zasahuje do samotnej podstaty literárnej tvorby.

Nedávno mi jeden komentátor vyčítal, že môj rukopis Profesor (ktorý je — mimochodom — fiktívnym príbehom) nie je dostatočne presný vo svojom historickom rámci. Nuž, milý čitateľ, poďme sa na to pozrieť bližšie.

📚 Literatúra nie je históriografia

Ak je beletria zasadená do konkrétnej historickej epochy, ako je napríklad obdobie Druhej svetovej vojny, neznamená to automaticky, že podlieha rovnakým pravidlám ako odborná štúdia. Fikcia pracuje s náznakom, niekedy aj s úmyselnou deformáciou, pretože jej cieľom nie je rekonštruovať, ale interpretovať.

Profesor sa odohráva v Slovenskom štáte. Áno, to je historický fakt. Ale príbeh samotný nie je rekonštrukcia udalostí, ale morálny, psychologický a spoločenský obraz človeka v deformovanom systéme. Ak by som chcel napísať učebnicu dejepisu, urobím to. Ale neurobil som. Napísal som literárne dielo.

⚖️ Kde sa míňa argument s logikou

Dominik tvrdí, že ak sa ako bloger opieram o fakty, mal by som ich rešpektovať aj v románe. Lenže to je rovnaké, ako keby ste tvrdili, že kuchár, ktorý varí podľa receptu, nesmie nikdy urobiť improvizáciu pri večeri pre priateľov. Alebo že ak chirurg používa skalpel, nesmie doma rezať jablko nožíkom. Rôzne disciplíny vyžadujú rôzne prístupy.

Fakty majú svoje miesto – v článkoch, štúdiách, žurnalistike. V románe však môžu byť inšpiráciou, pozadím, ale nikdy nie limitačným rámcom. Tam platí zákon pravdepodobnosti, nie doslovnosti.

💭 City vs. údaje

Fikcia má vyvolať pocit, nie výpis z archívu. Preto aj v prípade „nepresnej formulácie o samostatnosti“ v mojom texte (na ktorú sa Dominik odvolával) musím povedať – je mi to ľúto, ale nie, nejde o chybu. Ide o zámer, ktorý má čitateľa prinútiť zamyslieť sa, nie googliť presné dátumy.

A ak vám to prišlo vtipné – výborne. Vážne. Ale nečakajte, že sa budem rehotať. Predal som svoje emócie. A keď ich predávate ako spisovateľ, niekedy vám na smiech nezostane energia. Alebo ju radšej použijete do ďalšej scény.

🧩 Záver: Kto chce historickú presnosť, nech číta pramene. Kto chce porozumieť dobe – nech číta literatúru.

Nezhodli sme sa. A to je v poriadku. Ako som napísal Dominikovi: ja ako bloger rešpektujem fakty, ale ako spisovateľ si beriem právo ich interpretovať. Tieto dva svety sa nemusia biť – stačí pochopiť, že ide o iný jazyk. Jeden vás má informovať. Druhý má hýbať vaším vnútrom.

P.S. Ak na moju knihu narazíte v kníhkupectve, neobávajte sa jej. Nie je to učebnica. Ale možno vám ukáže niečo dôležité – nie o histórii ako takej, ale o ľuďoch, ktorí ju museli prežiť.
👉 Nájdete ju tu: https://www.martinus.sk/2483247-profesor/kniha