Filip T. Holzer

🎓 Verejný profil vs. reálne konanie

Michal Gabriš sa javí ako vzdelaný humanista: Mgr. teórie kultúry, kandidát do parlamentu, filantrop (Effective Altruism), bývalý odborár a manažér vo firmách s obratom stovky miliónov eur. Predstavuje globálnu víziu progresívnej, ekologickej, solidarnej a rovnostárskej spoločnosti. Vo svojich blogoch často kritizuje kapitalizmus a vyzýva na anti-šľachta dane a kooperativizmus.

Ale čo sa stane, keď niekto vystúpi s odlišným názorom? Napríklad s osobným prianím rešpektovať formu oslovenia spojenú s neurodiverzenitou?

🧠 Reč činov: výroky na Facebooku

Gabriš na oficiálnej stránke OZ Nová Ľavica raz napísal:

„Adminujem našu stránku už takmer 4 roky… hneď od prvého dňa som nástojil na tom, aby sme si tu všetci tykali… vykanie nie je kompatibilné ani s bratstvom, ani s rovnosťou…“

Zdôvodňuje tykanie ako prejav ľavičiarskeho princípu rovnosti, protiváhu “kapitalistickej hierarchii”. Znie to pekne – až keď nezačne tykať na osobu, ktorá žiada základnú úctu a rešpekt.

Vo verejnej výmene tvrdil:

„ak si fakt autista, odpúšťam ti neflexibilitu… ak ti vadí tykanie, tak sem nelez“ — dôrazne odmietajúc akýkoľvek dialóg a slušné požiadavky na vykanie.

💥 Diskrepancia — deklarovaný humanizmus vs. reálny výsmech

Gabriš sa vo svojich textoch profiluje ako obhajca marginalizovaných, ale v praxi nechce akceptovať základné spoločenské normy v kontaktnej komunikácii s autistom. Vyhlasuje solidaritu s marginalizovanými, ale odmieta ich vlastný hranicový rámec. To je signál, že tolerancia existuje len vo forme rétoriky — nie v praxi.

🟥 Dopady pre Novú Ľavicu

• Morálna legitimita: Organizácia, ktorá o sebe hovorí ako o platforme bojujúcej za inklúziu, riskuje, že sa vníma ako dogmatická inštitúcia, ktorá toleruje len „správny“ človek.
• Strata dôveryhodnosti: Pre kriticky zmýšľajúceho čitateľa pôsobí vyhlásenie o odmietaní rešpektovať slušnú konvenciu ako znak autoritárstva skôr než slobody.
• Potenciál vnútornej krízy: Ak sa začne verejne analyzovať rozpor medzi idealistickými heslami a autoritatívnym správaním vedúcich osobností, môže to oslabiť vnútornú kohéziu aj vonkajšiu reputáciu.

🔚 Záver

Michal Gabriš sa prezentuje ako kooperatívny progresívny líder s globalistickým a utopickým presahom. V praxi je však ochotný zničiť dialóg s človekom, ktorý má iný kultúrny kód (napr. túžbu po vykaní). Tým sa potvrdzuje: o rešpekt k minoritám mu nejde na prvom mieste – ide mu o ideologickú čistotu a mocenský status.

Tento typ rozporu medzi deklarovaným ideálom a reálnym správaním je presne to, čo môžeme nazvať elitárskym pokrytectvom. A práve takýchto lídrov treba nazývať správnymi menami.