Filip T. Holzer

Kritici kresťanstva majú v jednej veci pravdu: dejiny Kresťanstva sú plné omylov, prešľapov a krvi. Plné pogromov, prenasledovania a lovu na kacírov. Lenže na túto pravdu si dnes radi siahajú ľudia, ktorí si neuvedomujú, že presne to isté robia — len s inými nástrojmi a bez kríža na hrudi.

Tvária sa ako nositelia svetla rozumu, ale fungujú ako cirkev. Majú svoje dogmy, svoje rituály, svoje zaklínadlá: „vedecký konsenzus“, „kritické myslenie“, „osvietené hodnoty“. A rovnako ako fanatik v sutane, aj oni vyžadujú pokľaknutie – pred vlastnou pravdou.

Nechápte ma zle, rozum je fajn vec. Lenže rozum, ktorý sa vyhlási za jediné povolené náboženstvo, je rovnako nebezpečný ako ten, ktorý pálil knihy. Lebo v oboch prípadoch ide o moc – o to, kto má právo povedať: „Toto sa smie myslieť.“

A tak tu máme „sekulárnych prorokov“ s rovnakou misionárskou vášňou ako kazatelia z 18. storočia. Kričia o slobode, ale požadujú absolútnu poslušnosť. Vyžadujú „kritické myslenie“, ale len dovtedy, kým to kritické myslenie nekritizuje ich.

Tvrdia, že viera je ilúzia. No ich vlastná viera – vo vlastnú neomylnosť – je často ešte väčšia. Tvrdia, že v mene pokroku bojujú proti dogme, a pritom sami kráčajú po púšti svojho egocentrizmu, s tabletami z kremíka namiesto tých kamenných.

Z ich racionalizmu sa stal rituál:

• Pochybuj o všetkom, čo má svätyňu, ale nikdy nepochybuj o vede.
• Odsúď každý kult, ale tleskaj vlastnému kultu osobnosti.
• A hlavne: vždy sa tvár, že rozum a morálka sa zrodili až po tom, čo sme vypli lampu na oltári.

Lenže veda bez pokory nie je veda, ale propagácia. Rozum bez svedomia je iba výpočtový stroj. A sekulárny fanatik nie je nič iné než ateistický inkvizítor – s rovnakým zápalom, len s inou rétorikou.

Kritické myslenie nie je sväté. Je to proces, nie dogma. Je to schopnosť pýtať sa, aj keď to bolí. Overovať, aj keď to narúša vlastné presvedčenie. A predovšetkým: nežiť v predstave, že máš patent na pravdu len preto, že si si prečítal tri vedecké štúdie a sleduješ Denník N.

Skutočný racionalizmus si totiž dokáže priznať, že rozum má hranice. Že nie všetko sa dá zmerať, vysvetliť a preložiť do Excelu. A že človek, ktorý nevidí nič nad sebou, často prestane vidieť aj to, čo má pod nosom – ľudskosť.

Pretože ak z kritického myslenia urobíme novú Bibliu, ak začneme exkomunikovať „bludárov“ a pľuť na tých, ktorí sa ešte odvažujú veriť, ak zmeníme ducha slobody na sekulárnu katedrálu posvätného cynizmu, potom sa nakoniec staneme presne tým, proti čomu sme kedysi bojovali.

A keď sa to stane, môžeme si byť istí len jedným: Stratíme vlastnú súdnosť — a ani tá najhrubšia červená čiara na zemi nám nezabráni v tom, aby sme znovu ukameňovali pobehlicu.

A áno, i ja mám v diskusiách pod článkami pár diskutérov, ktorým musím dať za pravdu. V duchu a pre seba. Vedia mi poskytnúť pohľad, ktorý mne chýba. Majú kritické myslenie, ktoré mi ukazuje aj iný pohľad. A s čistým svedomím môžem povedať, že som vďačný B_hu za nich, pretože môžu byť inšpiráciou pre ďalšie články.