Filip T. Holzer

V politike, ako aj v literatúre, platí pravidlo: každý hrdina má svoje slabosti, každý aktivista svoje kompromisy. V slovenskej realite 21. storočia sa tieto slabosti stretávajú v Progresívnom Slovensku – v dvoch ikonických figurách: Michal Truban a Zuzana Števulová.

Michal Truban – kreatívny feťák

Truban, bývalý CEO startupov a progresívny vizionár, otvorene priznal, že jeho mladosť bola korenená marihuanou a občasným LSD. Niektorí by povedali, že to je hazard s verejnou dôverou; on to videl ako „mentálne obohacujúcu skúsenosť“. V médiách sa z toho stala legenda: líder mladej strany, ktorý učí, že droga môže byť nástroj kreativity.

Právne čistý, politicky diskutabilný, ale obraz v hlavách voličov zostal: mladý feťák, ktorý sa snaží viesť zodpovednú politickú silu. A Truban? Pokrčí ramenami a pripomenie, že niektoré formulácie mohli byť nešťastné. Cynizmus tu spočíva v tom, že to stačí na to, aby bol zároveň idolom startupového sveta a terčom kritiky liberálnej verejnosti.

Zuzana Števulová – bojovníčka s flexibilnou morálkou

Na druhej strane stojí Števulová – právnička, ľudskoprávna aktivistka, žena, ktorá dokáže s eleganciou argumentovať proti porušovaniu práv. Ale vtedy, keď ide o vlastných členov strany – napríklad kauzy Radler či Olej – jej hlas sa stáva ticho prítomným šepotom.

V politike je to obraz „morálnej prostitútky“ – nie preto, že by predávala vlastné telo nadržaným mužom, ale preto, že predala vlastné hodnoty a postoje za teplé miesto v politickej strane. Ochráni práva, keď je všetko jasné a dokumentované, ale vyhýba sa konfrontácii, keď by realita vyžadovala ostrú reakciu. Cynicky povedané: ideálna aktivistka pre svet, kde sa kompromisy merajú kariérnym teplom.

Nestačí hovoriť. Treba konať

Hovoriť o tom, čo nechceme, je pekné. Vytvoriť status a rozposlať emotívne meme po nedeľnej káve ešte peknejšie. Ale politická zodpovednosť začína tam, kde reč končí a začína práca – nie krvavé internetové bitky, nie osobné útoky, nie anonymné šikany spod „mostov“ závisti. Ak chceme, aby verejný priestor nebol zaplavený tým, čo odmietame — extrémizmom, nezodpovednosťou, či dvojitými štandardmi — musíme sa postaviť aktívne a inteligentne.

To znamená dve veci naraz: byť nekompromisní voči škodlivému — a zároveň sudcovsky lepší než tí, ktorých kritizujeme. Inak sa z obhajcov demokracie rýchlo stanú reproduktori nenávisti.

Konkrétne to znamená: dokumentovať fakty, vytvárať dôsledné dossié, kritizovať verejne bez osobných urážok, kopnúť do vlastných radov, podporovať inštitúcie, vzdelávať a neustále udržiavať morálnu integritu. Každý krok má váhu; každý krok môže posunúť diskusiu od chaosu k reálnej zmene.

Záver — Nestačí sa prostituovať. Treba konať

Nestačí, aby sme sa „prostituovali“ za teplé miesta v politike, v podnikaní alebo kdekoľvek inde. Nestačí hovoriť pekné slová a prikyvovať. Musíme vystúpiť proti tomu, čo nám škodí – proti extrémizmu, nezodpovednosti a dvojitým štandardom – aj keď to znamená kritizovať vlastných a čeliť nepríjemnej realite.

Práve v tom spočíva odvaha: konať aktívne, morálne konzistentne a bez strachu z hejtu či závisti, aby sa hodnoty nestali dekoráciou, ale zbraňou proti škodlivému, čo ohrozuje spoločnosť.