Filip T. Holzer

V diskusiách sa občas objavia ľudia, ktorí si zamieňajú názor s obvinením. V momente, keď niekto napíše, že autor „obhajuje genocídu“ alebo „šíri nenávisť“, už nehovorí svoj subjektívny pocit – hovorí o spáchaní trestného činu. A to je zásadný rozdiel, ktorý má právne dôsledky.

Paragrafy nie sú len na papieri

Trestný zákon Slovenskej republiky pozná veľmi presné definície.
Podľa § 423 a § 424 je trestné verejne hanobiť národ, podnecovať nenávisť alebo schvaľovať genocídu. Ak je teda niekto presvedčený, že som sa podobného skutku dopustil, má zákonnú povinnosť oznámiť to orgánom činným v trestnom konaní.

Nie písať statusy. Nie vypisovať pod blogy. Nie roznášať fámy.
Ak sa niekto cíti tak veľmi presvedčený, nech má odvahu a ide s tým na políciu. Lebo inak priznáva, že nevie, čo hovorí.

Povinnosť nahlásiť verzus povinnosť mlčať

Občianska zodpovednosť sa začína tam, kde prestáva krik.
Ak niekto vidí spáchanie trestného činu a nenahlási ho, sám porušuje zákon.
Ak však niekto úmyselne a bez dôkazov obviní druhého z trestného činu, dopúšťa sa krivého obvinenia.

Podľa § 345 Trestného zákona ide o skutok, za ktorý možno uložiť aj trest odňatia slobody. A podľa § 373 je trestné aj ohováranie – teda šírenie nepravdivých tvrdení, ktoré môžu poškodiť povesť človeka.

Nie sú to prázdne hrozby. Sú to základné pravidlá právneho štátu, ktorý stojí na princípe, že pravda sa neprehlasuje, ale dokazuje.

Sloboda slova nie je sloboda obviňovať

Mnohí sa radi oháňajú „slobodou prejavu“.
Lenže sloboda slova neznamená slobodu klamať, urážať či šíriť nenávisť.
Demokracia stojí na zodpovednosti – a tá platí rovnako pre autora článku ako aj pre diskutéra pod ním.

Ak sa niekomu nepáči môj názor, nech argumentuje.
Ak ma chce obviniť zo zločinu, nech koná podľa zákona.
Všetko medzi tým je len lacná póza, ktorá degraduje verejný priestor.

Verejný priestor si zaslúži dospelosť

Vyštudoval som verejnú správu a verejnú politiku.
Viac ako teóriu moci ma zaujíma praktická kultúra spravovania spoločnosti – ako sa ľudia správajú k pravidlám, ako chápu zodpovednosť a ako si vážia slobodu.

Preto mi neprekážajú kritické názory, ale vadí mi ich právna negramotnosť.
Nie preto, že by sa dotýkala mňa osobne, ale preto, že o nás všetkých hovorí, že sme zabudli na elementárnu úctu k faktom, právu a dôkazom.

Na záver

Ak teda niekto verí, že moje texty obhajujú genocídu, nech to nahlási polícii.
Je to jeho povinnosť.
Ak to neurobí, znamená to len jedno – vie, že klame.

Sloboda slova je veľká vec.
Len ju netreba zamieňať s právom na lož.