Filip T. Holzer

Teroristický čin v Sydney nebol skrat. Nebol „izolovaný incident“. Bol logickým vyústením dlhodobo pestovaného prostredia, v ktorom sa antisemitizmus prezlieka za empatiu a nenávisť sa tvári ako morálna nadradenosť. Keď sa klamstvo normalizuje a jazyk dehumanizácie sa stane mainstreamom, niekto skôr či neskôr stlačí spúšť.

Tento útok treba pomenovať presne: bol namierený proti Židom. Nie proti „politike“, nie proti „vláde“, nie proti „štátu“. Proti ľuďom. Proti identite. Proti samotnému právu existovať. A áno — jeho korene ležia v dlhodobo tolerovanej propalestínskej a antisemitskej rétorike, ktorá sa v západnom svete predáva ako humanizmus, no v praxi legitimizuje násilie.

Kritika je legitímna. Nenávisť nie. Problém je, že hranica medzi nimi bola systematicky rozmazaná. Keď sa skandujú slogany, ktoré popierajú právo Izraela existovať, keď sa teroristické organizácie prepisujú na „odboj“, keď sa masakre vysvetľujú „kontextom“ a únosy civilistov mlčaním — nevzniká diskusia. Vzniká licencia na násilie.

Izrael nie je projekčné plátno pre západné frustrácie. Je to štát, ktorý denne čelí teroru a napriek tomu funguje ako demokracia. . Štát, ktorý chráni menšiny, ženy, LGBTQ+ ľudí — presne tých, ktorých by fundamentalizmus, oslavovaný na „mierových“ protestoch, najradšej vymazal z mapy. Toto pokrytectvo nie je drobná chyba v argumente. Je to morálny bankrot.

Zlyhanie Západu nespočíva v tom, že by viedol debatu. Zlyhal v tom, že netrval na pravde. Že dovolil, aby sa antisemitizmus stal spoločensky únosným, ak sa správne zabalí. Že prehliadal, ako sa jazyk nenávisti mení na bežnú výbavu univerzít, médií a sociálnych sietí. A keď sa násilie presunie z online priestoru do reality, všetci hrajú prekvapených. Nezaslúžime si túto výhovorku.

Odsudzujem teror v Sydney bez „ale“. Bez relativizácie. A rovnako odsudzujem kultúrnu toleranciu voči rétorike, ktorá z teroru robí pochopiteľnú reakciu. Slová majú následky. Rámce zabíjajú. A ticho je spolupáchateľ.

A teraz záver, ktorý už neuhýba:
Vyhlasujem vojnu antisemitizmu a nenávisti — nie zbraňami, ale nulovou toleranciou. Zákonmi, ktoré sa uplatňujú. Inštitúciami, ktoré sa nekrčia. Školami, ktoré učia rozlišovať kritiku od démonizácie. Médiami, ktoré odmietnu jazyk, čo ospravedlňuje vraždu. Spoločnosťou, ktorá jasne povie: nenávisť nie je názor.

Ak chceme menej krvi, musíme prestať normalizovať tých, ktorí ju ospravedlňujú. Ak chceme mier, musíme ho prestať stavať na klamstvách. A ak chceme spravodlivosť, musíme ju uplatňovať rovnako — aj vtedy, keď sú obeťami Židia.

Tvrdé? Áno. Nevyhnutné? Absolútne.
Toto je bod, kde sa prestáva mlčať.