Filip T. Holzer

Odchod Richarda Sulíka zo špičky SaS mal znamenať uzavretie jednej kapitoly. Reštart. Menej chaosu, viac politickej dospelosti. Lenže politika nepozná vákuum – a po Sulíkovi sa veľmi rýchlo ukazuje, kto má ambíciu spoluurčovať tvár strany.

A tu sa dostávame k Jane Bittó Cigánikovej.

Problém nie je spor. Problém je hodnotová neochota brzdiť.

Buďme korektní: vnútorné napätie má každá demokratická strana. To samo osebe nie je problém. Problém nastáva vtedy, keď konflikt nie je o metódach, ale o hraniciach – a keď jedna z výrazných tvárí strany dlhodobo odmieta akúkoľvek mieru alebo kompromis.

Po Sulíkovom ústupe sa uvoľnil priestor. A v takých momentoch sa neukazuje, kto je najhlasnejší, ale kto bude stranu definovať navonok. Ak má byť jednou z kľúčových postáv práve Cigániková, SaS sa neposúva k rovnováhe, ale k hodnotovej jednostrannosti.

Jedna zásadná výhrada, ktorá všetko mení

Ako umiernený konzervatívec nemám so SaS fatálny problém v ekonomike, v zahraničnej politike ani v otázkach právneho štátu. Viem žiť v pluralitnej spoločnosti. Viem akceptovať liberálov. Dokonca viem ustúpiť.

Príklad?
👉 Registrované partnerstvá.

Z pohľadu môjho vierovyznania s nimi nesúhlasím. To je fakt.
Ale zároveň ich považujem za oblasť, kde konzervatívci môžu a majú byť schopní ustúpiť – v mene občianskeho pokoja, právnej istoty a rešpektu k realite, že spoločnosť nie je homogénna.

Toto je kompromis. Toto je politika.

Lenže potom je tu pro-choice agenda v jej najtvrdšej, ideologickej podobe. A práve tá je pre mňa neprekročiteľnou čiarou. Nie ako téma na diskusiu, ale ako militantný postoj, kde je každý nesúhlas automaticky vykreslený ako nepriateľ slobody.

A presne túto podobu dlhodobo zosobňuje Jana Bittó Cigániková.

Liberalizmus bez miery nie je sloboda

To, čo Cigániková reprezentuje, nie je klasický liberálny prístup typu „nechajme sa rozprávať“. Je to hodnotový maximalizmus, ktorý nepozná brzdy, nuansy ani etické dilemy.

A tu sa umiernený konzervatívec musí zastaviť.

Lebo ak je ochrana nenarodeného života redukovaná na prekážku „pokroku“, potom už nejde o pluralitu názorov. Ide o ideologickú dominanciu. O politiku, ktorá netoleruje nesúhlas – iba ho umlčuje morálnym nátlakom.

Prečo je to po Sulíkovi ešte nebezpečnejšie

Kým bol Sulík jasným centrom moci, bolo zrejmé, kde sú limity. Po jeho odchode sa váhy presúvajú. A práve v tomto období môže Cigániková spôsobiť viac škody než kedykoľvek predtým – nie krikom, ale tým, že sa stane symbolom toho, čím SaS „je“.

Ak tým symbolom bude agresívny pro-choice aktivizmus bez ochoty viesť skutočný dialóg, SaS sa sama odstrihne od časti konzervatívnych, ale racionálnych voličov. Nie preto, že by títo voliči boli netolerantní – ale preto, že aj tolerancia má svoje hranice.

Záver bez emócií, bez hystérie

Toto nie je útok.
Nie je to náboženské moralizovanie.
Je to chladné politické konštatovanie.

SaS mala – a stále má – potenciál byť stranou, ktorú dokáže voliť aj umiernený konzervatívec.
Ale nie vtedy, ak dovolí, aby ju navonok definovala osoba, ktorá odmieta akýkoľvek kompromis v jednej z najcitlivejších etických otázok.

👉 Nie Sulíkov odchod, ale Cigánikovej vplyv robí zo SaS stranu, s ktorou sa už nedokážem stotožniť.

Politika je umenie možného.
A toto už za možné nepovažujem.