Filip T. Holzer

V nedávnom texte „Palestinizmus: ideológia selektívneho súcitu a delegitimizácie“ autor David Polák pomenoval fenomén, ktorý výrazne formuje západnú debatu o izraelsko-palestínskom konflikte. Poukázal na disproporčnú pozornosť venovanú jednému konkrétnemu konfliktu, na selektívne používanie jazyka ľudských práv a na ideologické rámce, ktoré vopred delegitimizujú štát Izrael bez ohľadu na jeho konkrétne politické rozhodnutia. Bez ohľadu na to, do akej miery s jeho interpretáciou súhlasíme, Polákov text nastoľuje otázku, ktorú sa verejná diskusia často snaží obísť: čo presne porovnávame, keď hovoríme o Izraeli a Palestíne?

Tento text na Polákovu úvahu nadväzuje, no posúva ju iným smerom. Nezaoberá sa ideologickými motiváciami aktivizmu, ale konkrétnymi spoločenskými a politickými rozdielmi, ktoré sú v debate systematicky prehliadané. Zameriava sa na práva žien, LGBTI+ menšín, pluralizmus, demokraciu a právny štát – nie ako abstraktné slogany, ale ako merateľné kritériá, ktoré umožňujú porovnanie dvoch veľmi odlišných politických realít.

Práva žien: medzi nedokonalou realitou a systémovým útlakom

Izrael je liberálna demokracia so všetkými jej chybami, vnútornými konfliktmi a kultúrnymi vojnami. Ženy v Izraeli:

• majú plné politické práva,
• pôsobia v parlamente, vláde, armáde aj súdnictve,
• majú prístup k vzdelaniu, práci a právnej ochrane.

Áno, existujú problémy – náboženský konzervativizmus, napätia medzi sekulárnymi a ultraortodoxnými komunitami, otázky rodinného práva. To však nie sú prejavy štátnej doktríny, ale predmet verejnej debaty, súdnych sporov a politického zápasu.

V palestínskych územiach je situácia zásadne iná. Práva žien sú:

• právne aj kultúrne obmedzované,
• podriadené patriarchálnym normám,
• často vymáhateľné len symbolicky.

Domáce násilie, nútené sobáše, obmedzená politická participácia a slabá právna ochrana nie sú „okrajové problémy“, ale štrukturálna súčasť spoločnosti, ktorú nevyvažuje funkčný právny štát.

Ak niekto tvrdí, že bojuje za „oslobodenie Palestíny“, no ignoruje túto realitu, neobhajuje ženy – len používa ich utrpenie selektívne.

LGBTI+ ľudia: realita, ktorá sa nedá prekričať transparentom

Izrael je jediným štátom na Blízkom východe, kde:

• LGBTI+ ľudia môžu otvorene žiť,
• existuje právna ochrana pred diskrimináciou,
• prebiehajú Pride pochody (aj keď často za cenu konfliktov),
• súdy uznávajú partnerské a rodinné práva.

Tel Aviv je globálne známy ako bezpečný priestor pre queer komunitu – nie preto, že by bol „dokonalý“, ale preto, že štát garantuje základné slobody.

V palestínskej spoločnosti je realita opačná:

• homosexualita je tabuizovaná alebo kriminalizovaná,
• coming out môže viesť k násiliu, vyhosteniu či smrti,
• neexistuje právna ochrana ani verejný diskurz.

Nie náhodou mnohí palestínski LGBTI+ ľudia utekajú do Izraela. A nie náhodou o nich palestínsky aktivizmus na Západe takmer nehovorí. Nehodia sa do príbehu.

Pluralizmus a sloboda slova: chaos demokracie verzus ticho strachu

Izrael je hlučný, konfliktný, polarizovaný štát. Médiá kritizujú vládu, demonštrácie sú bežné, súdy rušia rozhodnutia politikov. Arabské strany sedia v parlamente. Novinári nie sú umlčiavaní za kritiku moci.

Palestínske územia sú rozdelené medzi autoritárske štruktúry:

• Hamas v Gaze,
• Fatah na Západnom brehu.

Voľby sa buď nekonajú, alebo nemajú reálny význam. Opozícia je potláčaná. Kritika vedenia môže znamenať väzenie, násilie alebo likvidáciu.

Toto nie je kultúrny rozdiel. Toto je rozdiel medzi pluralizmom a autoritárstvom.

Právny štát: nedokonalý, ale existujúci vs. formálny alebo žiadny

Izrael má:

• nezávislé súdy,
• právne procesy,
• možnosť domáhať sa spravodlivosti aj proti štátu.

To, že sú tieto inštitúcie pod tlakom, je dôkazom ich existencie – nie ich neexistencie.

V palestínskych územiach je právo:

• selektívne,
• politicky podmienené,
• často len nástrojom moci.

Bez právneho štátu neexistuje ochrana menšín. A bez ochrany menšín neexistujú ľudské práva – len slogany.

Záver: porovnávanie nie je relativizácia, ale nevyhnutnosť

Porovnávať Izrael a Palestínu nie je ospravedlňovanie utrpenia civilistov. Je to odmietnutie morálnej slepoty. Ak niekto používa jazyk feminizmu, queer práv a demokracie, no zároveň obhajuje alebo romantizuje spoločnosti, ktoré tieto princípy systematicky potláčajú, nejde o humanizmus.

Ide o ideológiu.

A ak má mať súcit zmysel, musí byť:

• konzistentný,
• informovaný,
• ochotný vidieť realitu aj tam, kde kazí príbeh.

Inak nejde o obranu Palestíncov.
Ide len o ďalší spôsob, ako si vybrať „správnych“ a „nesprávnych“ ľudí – podľa toho, koho je práve pohodlné nenávidieť.

Krátka, ale kľúčová implikácia: podporou Izraela podporujeme systém, ktorý chráni práva žien a LGBTI+ ľudí, podporou Palestíny naopak legitimizujeme spoločenské štruktúry, ktoré tieto práva potláčajú.