Filip T. Holzer

Radikálna ľavica sa rada vidí ako hlas utláčaných, ako morálna avantgarda dejín, ako svedomie planéty. Problém je, že dejiny nás už niekoľkokrát naučili jednu nepríjemnú pravdu: každé hnutie, ktoré sa začne považovať za morálne neomylné, sa skôr či neskôr zmení na ideologický súd. A súd potrebuje vinníka.

Nora Bussigny tento mechanizmus neštudovala z diaľky. Vstúpila doň. Infiltráciou. So zatajeným dychom, s falošnou identitou a s vedomím, že ak spraví jednu chybu v slovníku, v gestách, v postoji, bude odhalená. Nie ako novinárka. Ako nepriateľ.

Jej výpoveď je mrazivá nie preto, že by odhalila existenciu antisemitizmu. Ten tu bol vždy. Mrazivá je preto, že ukazuje jeho novú formu – formu, ktorá sa už nehlási k nenávisti, ale k „spravodlivosti“. K „ľudským právam“. K „oslobodeniu“.

Slovo „Žid“ sa nahradilo slovom „sionista“.
Nenávisť sa nahradila „kritikou“.
Volanie po likvidácii sa nahradilo „dekolonizáciou“.

Ale psychologický mechanizmus zostal rovnaký: vytvorenie abstraktnej, neľudskej „entity“, na ktorú sa dá premietnuť všetko zlo sveta. Keď sa z Izraela stane „sionistická entita“ a z armády „genocídny stroj“, človek už nemusí riešiť realitu. Stačí mu mýtus. A mýtus sa nevyvracia faktami, ale len ďalším mýtom.

Najznepokojivejšie na svedectve Bussigny nie je samotná prítomnosť islamistov či marxistov. Tí tu vždy boli. Znepokojivé je, že sa k nim pridáva časť feministických, LGBT a ekologických kruhov, ktoré sa ešte včera definovali ako bojovníci proti každej forme nenávisti. Dnes s rovnakou vášnivosťou skandujú heslá, ktoré by pred pár desaťročiami zneli ako čistá etnická mobilizácia.

Nejde o to, že kritizujú izraelskú politiku. To je legitímne.
Ide o to, že prestali rozlišovať medzi štátom a národom, medzi armádou a civilistami, medzi konfliktom a identitou.
A práve v tejto strate rozlišovania sa rodí kolektívna vina.

Bussigny presne pomenúva, čo tieto prúdy spája: nie pozitívny ideál, ale spoločný nepriateľ. Antisionizmus sa stal tmelom, ktorý dokáže spojiť ideologicky nezlučiteľné skupiny. Je to moderná verzia starého politického triku: ak nevieš vytvoriť spoločnú víziu budúcnosti, vytvor aspoň spoločného démona.

A ten démon musí byť absolútny. Nesmie sa s ním diskutovať. Nesmie sa mu rozumieť. Musí sa z neho urobiť metafyzické zlo. Presne preto je jazyk, ktorý Bussigny opisuje, taký dôležitý: „entita“, „kolonizátor“, „okupant“, „genocída“. Nie ako analytické pojmy, ale ako morálne zaklínadlá.

Zvlášť nebezpečné je, že tento jazyk nachádza živnú pôdu u mladej generácie. Nie preto, že by bola zlá. Ale preto, že je vyrastená v prostredí okamžitých emócií, virálnych obrazov a binárneho myslenia. Obeť verzus páchateľ. Biely verzus čierny. Utláčaný verzus utláčateľ. A keď sa raz niekto zaradí do druhej kategórie, všetko, čo sa mu stane, je automaticky „zaslúžené“.

To je presne logika, ktorú dejiny poznajú až príliš dobre.

Najsilnejší moment celého príbehu je však paradoxný: židovská komunita žiada, aby o antisemitizme hovorila práve žena, ktorá Židovkou nie je. Lebo vie, že v dobe identity má hlas „zvonku“ väčšiu váhu než hlas obete. Je to smutné. Ale je to realistické.

Bussigny dnes žije pod ochranou. Nie preto, že by šírila nenávisť. Ale preto, že ju pomenovala. A to je asi najpresnejší lakmusový papierik stavu spoločnosti: keď sa pravda stane bezpečnostným rizikom a lož spoločenskou normou.

Jej príbeh nie je len o Židoch.
Je o tom, ako sa ideológia môže stať náhradou za svedomie.
A ako sa pod vlajkou dobra môže znovu zrodiť staré zlo – len s modernejším logom a lepším marketingom.