Filip T. Holzer

Na Slovensku nežijeme len v zlyhávajúcom štáte. Žijeme najmä v zlyhávajúcej predstave o tom, čo je moc a kto je jej nositeľom. Máme tu priveľa ľudí so sovietskou mentálnou mapou sveta – takých, čo vidia len to, čo chcú vidieť, a veria len tým, ktorých si zaradili do svojho kmeňa. Raz je to Fico, inokedy Šimečka, pre niekoho Kotleba. Mená sa menia, mentalita ostáva.

Stačí sa však pozrieť mimo vlastnej bubliny. Na autistov, Rómov, vozíčkarov. Na skupiny, ktoré by mohli byť obrovským prínosom, keby sme s nimi hovorili ako s ľuďmi, nie ako s problémom. Stačilo by pár rozhovorov, trochu empatie, trochu ochoty používať vlastnú hlavu namiesto straníckych sloganov. Lenže to by znamenalo opustiť pohodlnú rolu poddaného.

Radi nadávame na Fica. A často oprávnene. Lenže je intelektuálne nepoctivé tváriť sa, že všetko je jeho vina. Tento systém sme spolu-vytvorili. Tým, že tolerujeme nefunkčnosť. Tým, že sa uspokojujeme s ilúziami. Tým, že volíme stále tých istých ľudí a čakáme iný výsledok. To nie je lojalita. To je rezignácia.

Skutočný problém je, že moc u nás stále chápeme feudálne. Ako niečo vznešené, nedotknuteľné, skoro posvätné. Politik má byť otec národa, ochranca, vodca. Lenže v modernom štáte má byť niečo oveľa prozaickejšie: sluha.

Nie hrdina. Nie spasiteľ. Sluha.

Taký, čo donesie obed, keď ho objednáš.
Taký, čo stráži poriadok, nie vlastný kult.
Taký, čo je v systéme ako eunuch v haréme – má chrániť, nie vládnuť.
Taký, čo je nástroj, nie pán.
Taký, čo existuje pre funkciu, nie pre vlastné ego.

My sa však správame, akoby sme chceli opak. Ako keby sme túžili po pánovi, ktorý nás bude hladkať po vlasoch, po identite, po ilúziách. A keď sa realita rozpadá – nemocnice, súdy, cesty, voda, dôstojnosť – utešujeme sa symbolmi, vlajkami a veľkými slovami o hodnotách.

Lenže hodnoty bez funkčných inštitúcií sú prázdne zaklínadlá. Konzervativizmus bez spravodlivosti, zdravotníctva a infraštruktúry je len folklór. Vlastenectvo bez zodpovednosti je len romantická póza.

Ak sa má Slovensko pohnúť, musí dospieť. Mentálne. Musí prestať byť harémom, ktorý čaká na silného samca, a stať sa spoločenstvom suverénov, ktorí vedia, že moc nie je niečo, pred čím sa kľačí, ale niečo, čo sa používa.

Až keď občan prestane byť poddaným, politik prestane byť pánom.
Až keď prestaneme veriť v spasiteľov, začneme konečne budovať štát.