Filip T. Holzer

Keď sa o Izraeli hovorí ako o „apartheidnom štáte“, implicitne sa tým tvrdí, že ide o systémovú, štátom riadenú segregáciu menšiny, ktorá je právne, jazykovo a inštitucionálne vytlačená na okraj. Lenže ak by sme túto definíciu aplikovali konzistentne, bez ideologických klapiek na očiach, potom by sa nepríjemná otázka nevyhnutne obrátila k nám samým. K slovenským Rómom. A obraz by bol oveľa temnejší.

V Izraeli majú arabskí občania:

• ústavne garantovaný jazykový status (arabčina),
• trojjazyčné dopravné značenie,
• povinné arabské popisy na potravinách a liekoch,
• arabské vysielanie verejnoprávnych médií,
• štátne infolinky a úrady s arabskou obsluhou,
• vlastné politické strany v parlamente,
• sudcov, lekárov, profesorov, diplomatov.

Sú diskriminovaní v niektorých oblastiach? Áno. Sú v bezpečnostne podozrivej pozícii? Áno. Ale štát ich formálne považuje za súčasť politického spoločenstva a jazykovo, právne aj symbolicky s nimi počíta.

A teraz sa pozrime na Slovensko.

Slovenčina je jediný jazyk štátu.
Rómčina nemá oficiálny status.
Dopravné značky sú výlučne po slovensky.
Úradné formuláre výlučne po slovensky.
Obaly potravín a liekov výlučne po slovensky.
Infolinky výlučne po slovensky.

Rómske osady sú fyzicky oddelené, často bez infraštruktúry, vody, kanalizácie.
Deti sú systematicky nadreprezentované v „špeciálnych školách“.
Celé komunity sú v praxi vylúčené z trhu práce, bývania, zdravotnej starostlivosti.
A verejný diskurz ich bežne opisuje nie ako menšinu, ale ako problém, záťaž, hrozbu.

Ak by sme použili rovnaké kritériá, aké sa používajú na Izrael, potom by sme museli povedať:
Nie Izrael, ale Slovensko vykazuje omnoho čistejšie znaky štrukturálnej segregácie.

Izraelský Arab číta štát v svojom jazyku.
Slovenský Róm musí čítať štát v cudzom.

Izraelský Arab má svoju reč vytesanú do betónu diaľnic.
Slovenský Róm ju nemá ani na dverách úradu.

Izraelský Arab má politické strany, ktoré otvorene reprezentujú jeho komunitu.
Slovenský Róm má minimálnu reálnu politickú reprezentáciu a jeho hlas sa stráca v paternalizme sociálnych projektov.

Ak by teda Izrael bol „apartheid“, potom by Slovensko nebolo len apartheid.
Bolo by jeho pokročilou verziou – tichou, administratívnou, normalizovanou.

Rozdiel je len v tom, že Izrael je pod mikroskopom sveta a Slovensko pod perinou vlastného svedomia.
Tam sa každá nerovnosť mení na globálny morálny proces.
Tu sa segregácia volá „sociálny problém“ a ide sa ďalej.

Takže keď niekto s ľahkosťou vysloví slovo apartheid pri Izraeli, mal by mať odvahu pozrieť sa do zrkadla.
Lebo ak je trojjazyčný štát s arabskými sudcami, poslancami a nápismi apartheid,
tak krajina, kde menšina žije v osadách bez vody a bez jazyka v zákone, je už niečo oveľa horšie.

A to je nepríjemná pravda, ktorú žiadny slogan neprebije.