Filip T. Holzer

Na Slovensku sa čoraz hlasnejšie ozýva mantra: „zoberme tým, čo majú viac“. Zabalené do slov ako spravodlivosť, solidarita, rovnosť. V skutočnosti ide o niečo oveľa primitívnejšie – o systémový útok na schopných, šikovných, pracovitých a riziko podstupujúcich ľudí. O trest za to, že niekto vytvára hodnotu.

Strany ako Progresívne Slovensko, Smer, Hlas, Ľavica a celý rad ich ideologických satelitov tlačia model, v ktorom:

• vyšší príjem = vyšší morálny podozrivý,
• majetok = dôkaz, že ťa treba „skorigovať“,
• úspech = dôvod, prečo štát smie siahnuť hlbšie do vrecka.

Nie preto, že by si porušil zákon.
Nie preto, že by si niekoho okradol.
Ale preto, že si bol lepší než priemer.

A to je celý ich problém.

Progresívna daň: keď sa rovnosť mení na trest

Rovná daň hovorí:
„Každé euro je rovnaké. Každý občan má rovnaké právo na výsledok svojej práce.“

Progresívna daň hovorí:
„Čím viac vytvoríš, tým menšie právo na to máš.“

To už nie je solidarita.
To je kolektívne morálne vydieranie: buď sa vzdáš časti svojho úspechu, alebo ťa označíme za nenásytného, asociála, nepriateľa chudobných.

V preklade:
Šikovnosť je podozrivá.
Ambícia je nebezpečná.
Vlastníctvo je dočasná výpožička od štátu.

Daň z majetku: útok na samotný pojem vlastníctva

Daň z príjmu je zlá.
Daň z majetku je už ideologická vojna proti vlastníctvu ako takému.

Štát tým hovorí:
„Nestačí, že si to zarobil a už si to raz zdanil. My si na to budeme nárokovať každý rok znova, len preto, že to stále máš.“

To nie je ekonomika.
To je feudálne myslenie v modernom obale: pán (štát) si berie rentu z toho, čo poddaný vlastní.

Kto toto presadzuje a prečo

Ľavicovo-progresívne strany na Slovensku to robia z jedného dôvodu:
nevedia vytvárať hodnoty, vedia ich len prerozdeľovať.

Politicky je jednoduchšie rozohrať triednu závisť než podporiť tvorbu bohatstva.
Jednoduchšie je hovoriť o „bohatých, ktorí sa majú podeliť“, než priznať, že bez týchto ľudí by nebolo z čoho financovať ani sociálny štát.

Ich logika je jednoduchá a nebezpečná:

• Niekto je nad priemerom → systémová hrozba.
• Niekto investuje, riskuje, buduje → zdroj, z ktorého treba čerpať.
• Niekto je talentovaný → objekt regulácie.

Nie motivovať.
Nie chrániť.
Ale dojiť.

Pointa bez rukavičiek

Progresívne zdanenie, dane z majetku a podobné konštrukty nie sú neutrálne technické nástroje. Sú to ideologické zbrane namierené proti princípu, že človek má prirodzené právo na plody svojej práce, rozumu a rizika.

Nie je to o číslach.
Je to o tom, či:

• vlastníctvo je právo, alebo tolerovaná výsada,
• úspech je hodnota, alebo problém,
• talent je dar, alebo terč.

A presne v tomto bode sa láme charakter spoločnosti.

Buď si vážime tých, čo ťahajú svet dopredu.
Alebo ich začneme oficiálne trestať za to, že nie sú priemerní.