Filip T. Holzer

Antisemitizmus dnes neexistuje iba v jednej ideológii. Nešíri ho iba extrémna pravica ani iba radikálna ľavica. Realita je nepríjemnejšia: nenávisť voči Izraelu a Židom sa objavuje v rôznych politických prostrediach, ktoré sa navonok tvária ako nezmieriteľní nepriatelia.

V skutočnosti však vytvárajú zvláštnu konvergenciu – červeno-zeleno-hnedú zónu antisemitizmu.

Červený antisemitizmus: radikálna ľavica

Na radikálnej ľavici sa antisemitizmus často maskuje ako „antisionizmus“ alebo „boj proti imperializmu“.

Typickým príkladom je politická rétorika Ľuboš Blaha, ktorá opakovane relativizuje charakter Izraela a používa historické paralely, ktoré trivializujú skutočný nacizmus.

Podobne problematické výroky sa objavujú aj u niektorých aktivistov či politikov z progresívneho prostredia. Diskusie okolo výrokov Dominik Radler alebo komentárov Olej ukazujú, ako rýchlo sa môže politická kritika Izraela zmeniť na jazyk, ktorý delegitimizuje samotnú existenciu židovského štátu.

Mechanizmus je vždy rovnaký:

1. Izrael je prezentovaný ako globálny agresor.
2. konflikt je zredukovaný na jednoduchú koloniálnu schému
3. historický kontext antisemitizmu sa úplne ignoruje.

Tak vzniká moderný ľavicový antisemitizmus, ktorý sa maskuje moralizmom.

Hnedý antisemitizmus: extrémna pravica

Na opačnom konci spektra sa nachádza klasická forma antisemitizmu, ktorú reprezentujú politici spájaní s krajnou pravicou.

Rétorika ľudí ako Milan Uhrík, Milan Mazurek alebo Marian Kotleba sa dlhodobo pohybuje v prostredí konšpiračných naratívov, historického revizionizmu a nacionalistickej propagandy.

Tu antisemitizmus funguje tradičnejšie:

• konšpirácie o globálnych elitách
• relativizácia holokaustu
• romantizovanie autoritárskych režimov.

Táto línia je historicky najstaršia a zároveň najnebezpečnejšia, pretože priamo nadväzuje na európske extrémistické tradície.

Zelený antisemitizmus: radikalizovaný aktivizmus

Tretí prúd vzniká v prostredí radikálneho aktivizmu.

Niektoré ekologické alebo progresívne hnutia začali preberať extrémne protiizraelské naratívy, ktoré už nemajú nič spoločné s mierovou politikou.

Symbolickým príkladom je aktivizmus Greta Thunberg, ktorá sa zapojila do kampaní požadujúcich prelomenie izraelskej blokády Gazy.

Takéto gestá sa často prezentujú ako humanitárne, ale v praxi ignorujú bezpečnostný kontext konfliktu a preberajú propagandistické slogany, ktoré delegitimizujú existenciu Izraela ako štátu.

Výsledkom je paradox:

environmentálny aktivizmus sa stáva nosičom politickej propagandy.

Spoločný menovateľ

Tieto tri ideologické svety sa navonok nenávidia.

• radikálna ľavica bojuje proti pravici
• nacionalisti nenávidia progresivizmus
• aktivisti útočia na „systém“.

Napriek tomu sa stretávajú v jednom bode:

v démonizácii Izraela.

Práve tu vzniká zvláštna aliancia:

• červená propaganda
• zelený aktivizmus
• hnedý nacionalizmus.

Tri ideológie, ktoré sa v mnohom líšia, ale dokážu produkovať podobnú rétoriku.

Ako na to reagovať

Boj proti antisemitizmu nezačína hystériou ani ideologickou mobilizáciou. Začína presným pomenovaním problému.

To znamená:

• rozlišovať medzi legitímnou kritikou Izraela a antisemitizmom
• analyzovať výroky politikov bez ideologických klapiek
• konfrontovať propagandu faktami a historickým kontextom.

Antisemitizmus totiž nezmizne tým, že ho budeme ignorovať.
Ale rovnako nezmizne ani tým, že budeme kričať na každého politického oponenta.

Jediné, čo funguje, je presná analýza a verejná polemika.