Filip T. Holzer

Toto je reakcia na bludy, ktoré šíri Marián Kéry – a o to vážnejšie to je, že ako politik má potenciálne prístup k presnejším informáciám, zatiaľ čo ja sa musím spoliehať na to, čo je verejne dohľadateľné cez Google a ChatGPT. O to viac bije do očí, keď niekto s jeho pozíciou podsúva verejnosti zjednodušenia, polopravdy a ideologické rámce namiesto reality.

Základný problém Kéryho argumentácie je, že svet redukuje na primitívny model: USA a Izrael sú agresori, ostatní sú obete. Realita medzinárodnej politiky však nie je rozprávka o zlých a dobrých. Je to systém hrozieb, aliancií a rozhodnutí, kde nečinnosť môže byť rovnako nebezpečná ako akcia.

1. Legitimita zásahov: právo vs. realita

Kéry sa opiera o formálny výklad medzinárodného práva: preventívny útok neexistuje, teda je automaticky nelegitímny.

Lenže realita bezpečnosti funguje inak. Ak existuje dôveryhodná hrozba, čakanie na prvý úder môže znamenať katastrofu. Dejiny sú plné momentov, keď pasivita stála viac životov než zásah.

Preventívny zásah nie je „rozmar“ – je to nástroj, ktorý má zabrániť horšiemu scenáru.

2. Kto je skutočný agresor

Kéry ignoruje kľúčový fakt: Irán nehrá čistú hru. Nepotrebuje oficiálne vyhlásiť vojnu, pretože používa proxy aktérov ako Hamas či Hizballáh.

To znamená:

• útoky sa dejú nepriamo,
• zodpovednosť sa rozmazáva,
• ale hrozba je reálna.

Tváriť sa, že Izrael reaguje „len tak“, je buď nepochopenie, alebo vedomé zavádzanie.

3. Úloha Európy: suverenita ≠ izolácia

Argument „toto nie je naša vojna“ znie dobre, ale je krátkozraký.

Európa nie je izolovaný ostrov. Energetika, obchod, bezpečnosť – všetko je prepojené. Ak sa destabilizuje Blízky východ, dopady pocíti aj Slovensko.

Otázka teda nestojí:

zapojiť sa vs. nezapojiť sa

ale:

predchádzať problémom vs. riešiť ich, keď už horia

4. Medzinárodné právo nie je samospasiteľné

Kéry operuje s predstavou, že právo je pevný štít. Lenže právo bez schopnosti reagovať na realitu je len papier.

Ak protivník:

• ignoruje pravidlá,
• využíva asymetrické stratégie,
• skrýva sa za civilné štruktúry,

tak rigidné trvanie na „čakaní na útok“ môže byť samovražedné.

5. Izrael vs. Palestína: de iure vs. de facto

Tu je potrebné oddeliť dve veci:

• de iure (na papieri): OSN plánovala dva štáty už v roku 1947
• de facto (realita):
  • Izrael vznikol v roku 1948
  • Palestína bola oficiálne vyhlásená až v roku 1988

To je 40-ročný rozdiel.

A ešte dôležitejšie:

• Palestína vznikla na spornom území
• dodnes:
  • rozdelenie medzi Hamas a Fatah
  • neuzavreté hranice
  • neexistujúca stabilná štátnosť

Tváriť sa, že ide o symetrický konflikt dvoch plnohodnotných štátov, je jednoducho nepravda.

6. Morálna dilema: konať alebo čakať

Kéry prirovnáva preventívny útok k nespravodlivému trestu.

Lenže ignoruje druhú stranu rovnice:

• čo ak nekonanie vedie k väčšiemu masakru?

Rozhodovanie v geopolitike nie je o čistote, ale o minimalizácii škôd. A niekedy to znamená konať skôr, než bude neskoro.

7. Skutočné riziko: eskalácia vs. paralýza

Kéry vidí najväčšie riziko v akcii.

Lenže druhé riziko je rovnako reálne:

• ignorovanie hrozieb
• podceňovanie protivníka
• neschopnosť reagovať včas

A práve toto historicky viedlo k najväčším konfliktom.

Záver

Celý spor nie je o tom, kto chce vojnu a kto mier. Je o tom, ako sa k mieru dopracovať.

• Jedna strana verí, že mier vznikne nečinnosťou
• Druhá, že mier treba aktívne chrániť

A práve tu sa láme realita: svet nie je bezpečný tým, že zatvoríme oči. Je bezpečný len vtedy, keď sme pripravení reagovať skôr, než bude neskoro.
A môj názor na Mariána Kéryho? Mal by odstúpiť… Vlastne musí odstúpiť z postu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a to pre šírenie klamstiev a poloprávd. Pokiaľ tak neučiní, len potvrdí moje slová o svojej bezcharaktérnej povahe a snahe legitimizovať teokratické, totalitné režimy a ich sväté vojny, čo z neho de facto robí aj podporovateľa Tisovho režimu.