Filip T. Holzer

Existuje zvláštny druh politickej odvahy. Nie taký, ktorý vyžaduje čeliť realite, ale taký, ktorý umožňuje realitu elegantne ignorovať – ideálne s dostatočnou dávkou morálneho rozhorčenia. Presne tento typ odvahy predvádza Marián Kéry, keď komentuje situáciu na Blízkom východe.

Keby sme jeho status brali vážne, mohli by sme nadobudnúť dojem, že svet je jednoduché miesto: na jednej strane stojí zlý USA vedený egom Donald Trump, na druhej nevinný a hrdý Irán, ktorý si len pokojne stráži svoju suverenitu. Realita je, samozrejme, o niečo komplikovanejšia – a práve to je problém.

Selektívna slepota ako politický nástroj

Kéryho interpretácia má jednu zásadnú vlastnosť: vidí len to, čo sa hodí do príbehu.

• Irán je vykreslený ako obeť
• USA ako agresor
• geopolitika ako moralita pre začiatočníkov

Čo chýba?

• podpora militantných skupín v regióne
• destabilizačné aktivity Iránu
• dlhodobé bezpečnostné napätie na Blízkom východe

Ignorovať tieto faktory nie je analytická skratka. Je to vedomé zjednodušenie, ktoré síce dobre vyzerá na Facebooku, ale v reálnom svete môže mať následky.

Naivita, ktorá môže bolieť

Najnebezpečnejšia časť jeho postoja nie je kritika USA. Kritika veľmocí je legitímna a potrebná. Problém je inde:
v implicitnom relativizovaní rizík.

Ak politický predstaviteľ:

• bagatelizuje konfliktné správanie režimov
• ignoruje bezpečnostné hrozby
• a zároveň útočí na spojencov

výsledkom nie je „mierová politika“, ale bezpečnostná naivita.

A bezpečnostná naivita v Európe má konkrétnu cenu: vyššie riziko nestability, radikalizácie a – áno – aj terorizmu.

Morálne pózy verzus bezpečnostná realita

Kéry sa pýta, či by Európania chránili infraštruktúru vlastnými telami. To je pekná predstava, skoro filmová. Lenže bezpečnostná politika sa nerobí na mostoch, ale:

• v spravodajských službách
• v obranných alianciách
• v strategických rozhodnutiach

Romantizovať „odvahu davu“ a zároveň ignorovať reálne hrozby je ako hasiť požiar citátmi o vode.

Kto vlastne ohrozuje koho?

Ironické je, že v snahe vykresliť USA ako hlavné riziko Kéry prehliada jednoduchý fakt:
svet nie je nebezpečný preto, že existujú veľmoci, ale preto, že existujú aktéri, ktorí systematicky testujú hranice pravidiel.

Ak sa rozhodneme tváriť, že tieto hranice neexistujú – alebo že ich porušuje len jedna strana – prestávame byť súčasťou riešenia a stávame sa súčasťou problému.

Záver: pohodlná ilúzia

Kéryho pohľad je pohodlný.
Ponúka jasného vinníka, jednoduchý príbeh a pocit morálnej nadradenosti.

Lenže svet, v ktorom sa zahraničná politika riadi pocitmi namiesto reality, je presne ten svet, v ktorom:

• rastie chaos
• slabne bezpečnosť
• a hrozby, ktoré sme nechceli vidieť, si nás nakoniec nájdu

Nie preto, že by sme ich nevedeli pomenovať.
Ale preto, že sme sa rozhodli ich ignorovať.