Filip T. Holzer

Internet zmenil spôsob, akým medzi sebou komunikujeme. A možno ešte viac zmenil spôsob, akým si predstavujeme „úprimnosť“.

V posledných rokoch sa totiž čoraz viac stretávam s javom, ktorý by sa dal opísať veľmi jednoducho:
ľudia si začali zamieňať agresivitu za autentickosť a ponižovanie za pomoc.

A netýka sa to len politiky, Facebooku či anonymných diskusií. Dotýka sa to aj tvorby, umenia, literatúry a komunít, ktoré by mali stáť na vzájomnej podpore.

V posledných dňoch som sa dostal do jednej verejnej diskusie o propagácii mojej pripravovanej knihy Úsvit Nového veku. Témou boli AI generované obrázky, ktoré používam pri predstavovaní postáv, frakcií a atmosféry pripravovaného príbehu.

A viete čo?
Časť kritiky bola úplne legitímna.

Naozaj dnes existuje obrovské množstvo generického AI obsahu. Internet je zaplavený fantasy obrázkami bez príbehu, bez sveta a bez skutočnej autorskej identity. Rozumiem tomu, že pri pohľade na ďalší fantasy obrázok môže človek automaticky stratiť záujem.

To samo o sebe nie je problém.

Problém vzniká v momente, keď sa spätná väzba zmení na verejné zosmiešňovanie a človek začne svoje pohŕdanie nazývať „pomocou“.

Je obrovský rozdiel medzi vetami:
„Myslím si, že AI vizuály môžu vo vašom prípade znižovať dôveryhodnosť projektu.“
a
„Vyzerá to ako AI grc.“

Prvá veta je kritika.
Druhá veta je emocionálne zhadzovanie práce druhého človeka.

A práve tu sa dostávame k jadru problému dnešnej internetovej kultúry.

Mnohí ľudia začali veriť, že čím tvrdšie, cynickejšie a arogantnejšie komunikujú, tým sú úprimnejší. Akoby empatia automaticky znamenala neúprimnosť a rešpekt bol slabosťou.

Lenže pomoc bez rešpektu často nepôsobí ako pomoc.
Pôsobí ako demonštrácia nadradenosti.

A možno práve preto dnes toľko začínajúcich tvorcov radšej mlčí. Nie preto, že nezvládnu kritiku. Ale preto, že sú unavení z prostredia, kde sa časť ľudí nesnaží pomôcť, ale ukázať vlastnú prevahu.

Paradoxné pritom je, že tvorivé komunity kedysi fungovali úplne inak.
Skúsenejší autor:
poradil,
usmernil,
vysvetlil chyby,
ukázal cestu.

Dnes sa čoraz častejšie stretávame s modelom:
„Ja som si tým prešiel sám, tak nech si tým prejdú aj ostatní.“

A možno práve preto dnes internet produkuje viac cynizmu než mentorstva.

Čo je na celej situácii najzaujímavejšie?
Že konflikt vôbec nebol o umelej inteligencii.

Bol o dôstojnosti.
O spôsobe komunikácie.
O tom, kde končí tvrdá spätná väzba a kde začína verejné ponižovanie maskované za „úprimnosť“.

AI sama osebe nie je ani dobro, ani zlo.
Je to nástroj.
Rovnako ako Photoshop, fotoaparát alebo textový editor.

Skutočná otázka dneška znie inak:
dokážeme ešte medzi sebou komunikovať ako ľudia aj vo chvíli, keď nesúhlasíme?

Alebo sme si už natoľko zvykli na algoritmy odmeňujúce konflikt, že sa z každej diskusie automaticky stáva súťaž ega?

Možno je práve toto jeden z najväčších problémov modernej internetovej kultúry.
Nie umelá inteligencia.
Ale strata obyčajnej ľudskej úcty.