Filip T. Holzer

V dnešnej dobe sa čoraz častejšie stretávame s javom, ktorý by sa dal nazvať „globálna politická samoumenovanie“. Ľudia bez akéhokoľvek vzťahu k štátu, jeho zákonom či občianskej zodpovednosti si nárokujú právo hodnotiť, usmerňovať a niekedy dokonca morálne súdiť jeho politický systém.

Presne sem patrí aj tvrdenie, že niekto má právo hodnotiť izraelský politický systém, jeho voľby alebo štátne usporiadanie, hoci nie je jeho občanom.

Základný problém je jednoduchý: politické práva vznikajú z členstva v politickom spoločenstve.

Ak nie si občanom štátu:

• nevolíš jeho vládu
• nenesieš priamu daňovú a bezpečnostnú zodpovednosť
• nepodieľaš sa na jeho vnútorných kompromisoch
• a nenesieš dôsledky dlhodobých rozhodnutí rovnakým spôsobom ako jeho obyvatelia

potom si v pozícii pozorovateľa, nie spolurozhodujúceho aktéra.

To neznamená, že nemôžeš mať názor.
Ale znamená to, že tvoj názor nemá politickú váhu v rámci tohto systému.

Ilúzia univerzálnej politickej autority

Moderný diskurz má tendenciu zamieňať dve veci:

• morálne hodnotenie
• politickú legitimitu

To, že niečo dokážem morálne komentovať, ešte neznamená, že mám právo určovať, ako má daný štát fungovať.

Inak by sme skončili v absurdite, kde každý človek na svete rozhoduje o každej krajine na svete – bez akéhokoľvek vzťahu k jej realite.

Prečo občianstvo stále záleží

Občianstvo nie je formalita. Je to:

• právny vzťah k štátu
• súbor práv a povinností
• a predovšetkým mechanizmus, ktorým sa legitimizuje politická moc

Bez tohto vzťahu sa kritika mení na externý komentár bez zodpovednosti.

A presne tu vzniká hranica, ktorú je dôležité neprekračovať:
kritizovať áno, ale nenárokovať si rozhodovaciu legitimitu.

Záver

Tvrdenie, že „každý má právo rozhodovať o každom štáte“, znie moderne a otvorene.

V skutočnosti však vedie k opaku:
k rozmazaniu zodpovednosti, zániku politickej reality a k ilúzii, že politika je iba morálna diskusia bez hraníc.

A politika bez hraníc nie je demokracia.

Je to chaos názorov bez dôsledkov.