Filip T. Holzer

Od svojej diskusie v Galérii Jabloň, ktorá sa uskutočnila 1. mája 2026 občianskeho kalendára uvažujem nad jednou vecou. Na tým, ako sa v našej spoločnosti šíri nenávisť, xenofóbia a antisemitizmus. O tom, ako sa z jednostranných informácii stáva tá „Jediná a nespochybniteľná pravda.“ Nad tým, ako málo stačí k tomu, aby sme jeden štát… Jeden pluralitný, multikulturálny a mnohonárodnostný štát označili za Apartheid. A je mi z toho zle.

Nie preto, čo tým schvaľujeme – terorizmus, náboženský fanatizmus, islamskú teokraciu. Ale tým, čo u seba úmyselne prehliadame – strach, závisť, žiaľ, bolesť. A áno, znie to dosť filozoficky, ale ako autista sa venujem aplikácii psychológie a to už od trinástich rokov, takže som mal viac, ako dve dekády na analýzu vzorcov a odpovedí. Na sledovanie nenávistí a hladanie jej motívov. Na nepochopenie iného operačného softvéru, ktorým je autizmus, a zlyhaní v rámci kounikácie a vzťahov medzi dvoma naprosto odlišnými pohľadmi na svet.

Mám pochopenie pre ľudí, ktorí chcú samostatný Palestínsky štát. A rád by som ich v tomto podporil. Ale je tu to ale. Výroky ako „Izrael je apartheidný a kolonialistický projekt“, „V Gaze je genocída!“, či „Mám pre Hitlera pochopenie.“ To všetko nie sú len výroky. To je antisemitizmus v jeho najrýdzejšej podobe. V podobe, ktorú skrývame za kritiku Izraela.

Chcete kritizovať Izrael? Dobre. Poďme spoločne. Zamerajme sa na osady postavené na spornom území. Na zákony, ktoré zrušil izraelský najvyšší súd. Na incidenty, kedy izraelskí vojaci ničili kríže a sochy. Z pohľadu evanjelikálnej kresťanskej teológie mám pre tieto činy pochopenie. Evanjelikálne cirkvi typu KS Milosť vám na modlárstvo vedia, aspoň podľa môjho presvedčenia, najlepšie vysvetlenie pre tieto incidenty. A aj pre objasnenie mnohých vašich otázok, ktoré sa týkajú Izraela. Majú najlepší prehľad. A paradoxom je i to, že sú do istej miery paradoxom. Cirkev, o ktorej sa hovorí ako o nebezpečnej, sa snaží o vzdelávanie ľudí a minimalizáciu antisemitizmu v spoločnosti.