Filip T. Holzer

Dňa 7. októbra 2023 sa neodohrala „vojenská operácia“. Nešlo o „odpor utláčaných“. A už vôbec nie o romantickú revolúciu, ktorú si časť internetových aktivistov maľuje v pastelových farbách.

Bol to masaker.

Vraždenie civilistov. Mučenie. Unášanie detí. Popravy ľudí na hudobnom festivale. Útok, ktorý nesmeroval proti armáde, ale proti samotnej predstave, že civilizácia má ešte nejaké hranice.

A práve preto považujem vytvorenie tribunálu pre teroristov Hamasu za správny krok.

Nie preto, že by pomsta bola cnosť. Ale preto, že spoločnosť, ktorá nedokáže tvrdo potrestať organizované zlo, vysiela svetu katastrofálny signál: že masové vraždenie môže zostať bez následkov, pokiaľ sa zahalí do správnych sloganov.

Moderný svet sa paradoxne dostal do bodu, keď časť medzinárodných inštitúcií reaguje na brutalitu terorizmu opatrnejšie než na tvrdú reakciu voči nemu. Ako keby najväčším problémom nebolo vraždenie civilistov, ale to, že niekto chce vrahov skutočne súdiť.

A práve tu sa začína rozpad morálnej autority.

Organizácie ako United Nations či Amnesty International roky hovoria o ľudských právach, no zároveň pôsobia čoraz viac selektívne v tom, koho nenávisť sú ochotné pomenovať nahlas a bez výhovoriek. Antisemitizmus — teda nenávisť a predpojatosť voči Židom — sa v mnohých západných kruhoch stal zvláštnym tabu, ktoré sa relativizuje, ospravedlňuje alebo maskuje politickými sloganmi.

A práve to je nebezpečné.

Keď sa po masakre zo 7. októbra objavili oslavy vraždenia civilistov, výzvy na likvidáciu Izraela či otvorené sympatie k Hamasu, reakcie mnohých organizácií boli vlažné, opatrné a plné slovných kľučiek. Niektoré inštitúcie pôsobili, akoby mali väčší problém s izraelskou reakciou než s tým, že teroristi zabíjali Židov len preto, že boli Židia.

A to už nie je „vyváženosť“. To je morálne zlyhanie.

Treba pritom jasne oddeliť antisemitizmus od islamofóbie. Islamofóbia je nenávisť a predpojatosť voči Arabom či moslimom ako ľuďom. Je rovnako neprijateľná. Nikto nesmie byť démonizovaný pre svoj pôvod, vieru alebo kultúru.

No kritika Hamasu nie je islamofóbia. Rovnako ako pomenovanie antisemitizmu nie je útokom na Palestínčanov.

Problém je, že časť aktivistického sveta tieto pojmy zámerne mieša. Každý tvrdší postoj voči islamistickému terorizmu označí za „nenávisť“, zatiaľ čo antisemitizmus maskovaný ako „anti-sionizmus“ prehliada alebo bagatelizuje. Výsledkom je atmosféra, v ktorej sa jediný demokratický a právny štát regiónu posudzuje tvrdším metrom než fanatické organizácie, ktoré otvorene oslavujú smrť civilistov.

Terorizmus nie je „iný názor“. Nie je to kultúrny konflikt ani akademická debata. Je to stratégia strachu postavená na tom, že obyčajní ľudia sa stanú nástrojom psychologickej vojny. Ak štáty neukážu, že za takéto činy príde tvrdý a nekompromisný trest, ďalší fanatici si z toho vezmú jediné ponaučenie: funguje to.

Tribunál preto nevnímam ako symbol pomsty, ale ako symbol hranice. Hranice, za ktorou už spoločnosť nepovie „skúsme pochopiť kontext“, ale „dosť“.

Samozrejme, každý proces musí mať pravidlá. Spravodlivosť nesmie byť lynč. No rovnako platí, že nekonečné moralizovanie bez schopnosti konať nie je humanizmus. Je to slabosť prezlečená za morálnu nadradenosť.

Svet dnes nepotrebuje menej odvahy pomenovať teror. Potrebuje jej viac.

Pretože ak civilizácia začne mať väčší strach z potrestania teroristov než z terorizmu samotného, prestáva veriť sama v seba.