Filip T. Holzer

„Pred B_hom a pred zákonom sme si všetci rovní, ale nie v povinnostiach a výsledkoch.“

Tento výrok stojí na odlíšení dvoch rovín, ktoré sa v modernej debate často miešajú: rovnosť dôstojnosti a rovnosť následkov. Prvá je axiomatická – patrí do rámca právneho štátu. Druhá je empirická – vyplýva zo schopností, rozhodnutí a kontextu jednotlivca.

Ak sa tieto roviny zle zamenia, vzniká ilúzia, že rovnosť zákona automaticky znamená aj rovnosť v každom právnom nároku bez ohľadu na rozdielne situácie a funkcie, ktoré jednotlivé inštitúcie v spoločnosti plnia.

Meritokracia ako systém proporcie, nie sentimentu

Meritokratický pohľad nestavia spoločnosť na emócii, ale na princípe proporcie.

To znamená, že:

• práva nie sú odmenou za identitu,
• ale nástrojom, ktorý má fungovať v súlade s realitou spoločenských vzťahov.

Z tohto uhla pohľadu je legitímne diskutovať o tom, či všetky formy inštitucionalizovaných zväzkov musia niesť identické právne dôsledky, alebo či má štát diferencovať podľa toho, aký typ stability, záväzku a právnej zodpovednosti daný inštitút predstavuje.

Meritokracia tu nehovorí o hodnote človeka, ale o funkčnosti systému.

Progresivistické rámovanie ako redukcia komplexity

V časti súčasnej verejnej diskusie sa však tento rozdiel často stráca a nahrádza sa morálnou binaritou: rovnosť = dobro, odlišnosť = nespravodlivosť.

Takýto prístup môže pôsobiť inkluzívne, ale zároveň má tendenciu zjednodušovať spoločenskú realitu na jedinú os hodnotenia.

Kritici tohto rámovania ho opisujú ako ideologický posun, ktorý:

• nahrádza analytické rozlišovanie morálnou rovnakosťou všetkého,
• a z právnej debaty robí skôr hodnotový manifest než inštitucionálnu diskusiu.

V tejto rovine sa často objavuje aj označenie „ideologizovaný progresivizmus“, hoci jeho presná definícia sa líši podľa autora.

Politická rovina a pozícia Progresívneho Slovenska

V slovenskom kontexte sa tento typ argumentácie spája najmä s politickými subjektmi, ktoré zdôrazňujú rozširovanie rovnosti práv ako kľúčový cieľ verejnej politiky.

Beáta Jurík je jednou z tvárí tohto diskurzu, kde sa dôraz kladie najmä na rovnosť prístupu k inštitúciám, ako je manželstvo, a na odstránenie rozdielov medzi skupinami občanov.

Progresívne Slovensko ako celok dlhodobo presadzuje rámec, v ktorom sú právne rozdiely medzi skupinami vnímané skôr ako problém nerovnosti než ako otázka inštitucionálnej odlišnosti.

Kontroverzné mená v mediálnom a diskusnom priestore

V širších diskusiách o fungovaní politických strán sa občas objavujú aj mená jednotlivcov ako Dominik Radler a Vladimír Olej, najmä v kontexte debát o hraniciach verejného prejavu a slobode slova.

Tieto zmienky sa však líšia podľa zdrojov a interpretácií a nemožno ich zjednodušiť na jednoznačný záver bez konkrétneho právneho alebo faktického rámca. V demokratickej diskusii tak skôr slúžia ako príklady sporov o tom, kde končí sloboda prejavu a kde začína zodpovednosť za verejný diskurz.

Záver: medzi rovnosťou princípu a realitou systému

Jadro celej debaty nie je o tom, či si ľudia zaslúžia rovnakú dôstojnosť – tá je v právnom štáte nemenná.

Skutočný spor vzniká až v momente, keď sa rozhoduje, či majú byť všetky inštitúcie definované identicky, alebo či má štát právo rozlišovať medzi rôznymi formami záväzkov podľa ich spoločenskej funkcie.

A práve tu sa stretáva ideál rovnosti s otázkou proporcie, stability a funkčnosti – bez ktorých sa aj najčistejšie morálne zámerné rámce môžu rozbiť o praktickú realitu fungovania spoločnosti.