Filip T. Holzer

Ako nedávno upozornil autor stránky Telavivian From Bratislava, po reportáži o izraelských turistoch vo Vysokých Tatrách sa na sociálnych sieťach objavila vlna nenávistných reakcií. Poukázal pritom na zaujímavý jav – rovnaký obsah začali zdieľať nielen niektorí radikálni propalestínski aktivisti, ale aj dlhoroční antisemiti a predstavitelia dezinformačnej scény.

Bez ohľadu na to, ako kto hodnotí jeho závery, nastoľuje jednu dôležitú otázku. Čo sa stane, keď prestaneme rozlišovať medzi politikou štátu a obyčajnými ľuďmi?

Zdroj: príspevok stránky Telavivian From Bratislava na sociálnej sieti Facebook.

Existuje zvláštny paradox, ktorý v posledných mesiacoch vystupuje čoraz viac do popredia.

Niektorým prekážajú izraelskí turisti v Európe. Tvrdia, že sem nepatria. Že by mali odísť. Že ich prítomnosť je nežiaduca len preto, že pochádzajú z Izraela.

Kam teda podľa tejto logiky majú ísť?

Najčastejšou odpoveďou býva, že patria do Palestíny alebo jednoducho „domov“.

Lenže práve tam mnohí z tých istých ľudí odmietajú ich prítomnosť tiež. Izrael podľa nich nemá existovať alebo by jeho obyvatelia mali odísť.

A tu sa objavuje zásadný rozpor.

Ak niekto nechce izraelských civilistov v Európe a zároveň ich nechce ani tam, kde žijú, potom už nehovorí o riešení konfliktu. Hovorí o tom, že určitá skupina ľudí nemá miesto nikde.

To je nebezpečný spôsob uvažovania.

Nejde pritom len o Izraelčanov. Rovnaký princíp by bol neprijateľný pri akejkoľvek inej národnosti. Nemôžeme predsa tvrdiť, že ľudia sú neželaní v jednej krajine, a zároveň ich odmietať aj všade inde.

Takéto uvažovanie nevedie k mieru. Vedie k presvedčeniu, že problémom nie sú konkrétne činy, ale samotná existencia určitej skupiny ľudí.

Je úplne legitímne kritizovať vládu. Je legitímne nesúhlasiť s vojenskými operáciami. Je legitímne diskutovať o budúcnosti regiónu.

Nie je však legitímne prenášať zodpovednosť na turistov, rodiny s deťmi alebo obyčajných civilistov len preto, že sa narodili v Izraeli.

Práve preto je dôležité rozlišovať medzi štátom a človekom.

Ak prestaneme hodnotiť jednotlivcov podľa ich vlastných činov a začneme ich posudzovať iba podľa pôvodu, dostávame sa na veľmi nebezpečnú pôdu. História opakovane ukazuje, kam môže viesť kolektívna vina a predstava, že určitý národ je problémom už len svojou existenciou.

Ak chceme byť dôslední v obhajobe ľudských práv, musia platiť pre všetkých. Aj pre ľudí, s ktorých vládou nesúhlasíme.

Lebo ak niekomu odoprieme právo byť prijatý doma aj v zahraničí, v skutočnosti mu odopierame právo mať vôbec miesto vo svete. A to nie je cesta k spravodlivosti, ale k ďalšiemu prehlbovaniu nenávisti.