Filip T. Holzer

V každej vojne sú deti tými najzraniteľnejšími obeťami. Ich smrť prirodzene vyvoláva silné emócie a nikto so zachovanou ľudskosťou sa nad ňou nedokáže len tak povzniesť. Práve preto sa však deti stávajú aj jedným z najsilnejších nástrojov propagandy. Obraz trpiaceho alebo mŕtveho dieťaťa dokáže ovplyvniť verejnú mienku viac než stovky strán vojenských analýz.

To samo osebe nie je problém. Problém nastáva vtedy, keď sa ukazuje len časť reality. Keď sa fotografie detských obetí používajú výlučne na potvrdenie už vopred vytvoreného príbehu a všetko, čo by tento príbeh narušilo, sa odsunie bokom alebo úplne zmizne z verejnej diskusie.

Práve sem patrí príbeh štrnásťročného Hussama Bilala Abda. Chlapca, ktorému dospelí pripútali na telo výbušniny a poslali ho medzi ľudí. Keby izraelskí vojaci na kontrolnom stanovisku zlyhali, jeho fotografia by dnes možno obletela svet ako ďalší dôkaz izraelskej brutality. Lenže oni ho nezabili. Zachránili jeho život. A práve preto sa z jeho príbehu nikdy nestal symbol.

To je zvláštny paradox propagandy. Mŕtve dieťa má obrovskú emocionálnu hodnotu. Zachránené dieťa, ktoré malo byť zneužité na vraždu, už nie. Taký príbeh totiž núti klásť nepríjemné otázky. Kto z neho urobil bombu? Kto mu povedal, že zomrieť je správne? Kto rozhodol, že jeho život má menšiu cenu než politický alebo ideologický cieľ?

Najväčším zločinom na deťoch nie je len ich smrť. Je ním aj to, keď ich dospelí pripravujú o detstvo a premieňajú ich na nástroje vlastného boja. Či už ide o detských vojakov v Afrike, o mládež verbovanú extrémistickými organizáciami alebo o maloletých samovražedných útočníkov na Blízkom východe, princíp zostáva rovnaký. Dieťa prestáva byť človekom, ktorého treba chrániť, a stáva sa prostriedkom na dosiahnutie cieľa.

Rovnako nebezpečné je však aj následné zneužitie detských tragédií v informačnej vojne. Fotografie mŕtvych detí sa šíria sociálnymi sieťami rýchlosťou, akú nedokáže dosiahnuť žiadna odborná analýza. Často sa pritom úplne vytráca kontext – kto konflikt začal, kto civilistov vystavil nebezpečenstvu, či boli bojovníci ukrytí medzi civilným obyvateľstvom alebo či existovali pokusy útoku predísť. Emócie nahrádzajú fakty.

To samozrejme neznamená, že každá smrť dieťaťa je ospravedlniteľná alebo že jedna strana konfliktu nenesie zodpovednosť za vlastné chyby. Znamená to len, že ak chceme hovoriť o ochrane detí úprimne, nemôžeme si vyberať iba tie príbehy, ktoré podporujú naše politické presvedčenie. Rovnakú pozornosť si zaslúži dieťa zabité vo vojne aj dieťa, ktoré dospelí pripravili na to, aby samo zabíjalo.

Preto by fotografia Hussama Bilala Abda nemala zostať historickou kuriozitou. Mala by byť pripomienkou, že propaganda nezačína až pri zverejnení fotografie. Začína oveľa skôr – vo chvíli, keď niekto zistí, že deti môžu byť užitočnejšie ako symbol než ako živí ľudia.

A možno práve to je najdesivejšia myšlienka celého príbehu. Nie to, že existovali ľudia ochotní poslať štrnásťročného chlapca zomrieť. Ale to, že jeho záchrana sa pre svet ukázala ako oveľa menej zaujímavá než by bola jeho smrť.