Filip T. Holzer

Politika extrémov často funguje ako geometria moci. Nie je to priamka medzi dobrom a zlom, ale trojuholník, kde každý roh tlačí spoločnosť určitým smerom. Uprostred stojí volič – človek, o ktorého pozornosť, hnev a frustráciu sa všetci bijú.

Prvý roh predstavuje politický marketing založený na kultúrnej vojne. Príkladom je spôsob, akým niektorí politici oslovujú publikum okolo tém ako identita, pohlavie, odpor k progresívnym ideám či nedôvera k elitám. Stretnutia s kontroverznými internetovými osobnosťami, ako je Andrew Tate, potom nie sú iba osobné rozhodnutia. Pre kritikov predstavujú signál: „Vidíme vás. Vaše frustrácie sú naše politické palivo.“

Cynický pohľad na tento mechanizmus hovorí: nejde vždy o presvedčenie, ale o publikum. Ak existuje skupina nahnevaných mladých mužov, existuje aj politický priestor, ktorý sa dá obsadiť.

Druhý roh predstavuje radikalizáciu cez hnev a provokáciu. Osobnosti ako Milan Mazurek sú spájané s ostrou protiimigračnou a nacionalistickou rétorikou. Kritici takéhoto štýlu upozorňujú, že politika postavená na strachu z „tých druhých“ môže krátkodobo mobilizovať voličov, ale dlhodobo prehlbuje rozdelenie spoločnosti.

Mechanizmus je jednoduchý: vytvoríš nepriateľa, ukážeš naňho prstom a ponúkneš seba ako ochrancu. Politika sa potom mení z hľadania riešení na súťaž v tom, kto dokáže hlasnejšie pomenovať hnev.

Tretí roh predstavuje ideologickú polarizáciu cez zahraničné konflikty. Pri témach ako Izrael a Palestína sa časť politických aktivistov a komentátorov prikláňa k veľmi ostrým interpretáciám, pričom používa označenia ako „apartheid“ alebo „genocída“. Kritici takéhoto jazyka upozorňujú, že môže zjednodušovať extrémne komplikované konflikty na morálny súd medzi absolútnym dobrom a absolútnym zlom.

A tak vzniká trojuholník.

Na jednom rohu je hnev kultúrnej vojny.
Na druhom strach z cudzieho.
Na treťom absolútne morálne videnie sveta.

A v strede stojí volič.

Ten istý volič, ktorému každý roh tvrdí, že iba on mu rozumie. Každý mu ponúka identitu. Každý mu ponúka vinníka. Každý mu ponúka jednoduchú odpoveď na komplikovaný svet.

Najcynickejšia otázka teda nie je: „Kto z nich má pravdu?“
Najcynickejšia otázka je:

Kto potrebuje, aby bol volič nahnevaný, aby ho vôbec počúval?

Pretože v politike radikalizácie nie je hnev chyba systému. Hnev je často jeho najcennejšia mena. A ten, kto ho dokáže najlepšie premeniť na hlasy, získava moc.

Trojuholník drží pokope práve preto, že každý roh potrebuje ostatné dva. Jeden dodáva pocit ohrozenia, druhý pocit nadradenosti a tretí pocit morálnej čistoty. A volič uprostred si môže myslieť, že si vybral slobodne – zatiaľ čo v skutočnosti si iba vybral, ktorému rohu dovolí hovoriť najhlasnejšie.