Filip T. Holzer

Existujú chvíle, keď sa geopolitika prestane tváriť ako obyčajná diplomacia a začne pripomínať zápas o samotný význam slov. Čo je národ? Čo je historická vlasť? Čo znamená štát? A kto má právo povedať, komu určité územie patrí?

Práve v tomto kontexte treba hovoriť aj o Judei a Samárii – území, ktoré sa v súčasnom politickom slovníku prevažne označuje ako Západný breh Jordánu.

Moja základná téza je jednoduchá:

Judeu a Samáriu nemožno z dejín vymazať a nemožno predstierať, že židovské spojenie s týmto územím vzniklo až v roku 1948.

To však ešte neznamená, že otázku jeho dnešného právneho statusu možno vyriešiť jednou vetou. Práve naopak. Ak chceme hovoriť seriózne, musíme oddeliť dejiny, biblickú tradíciu, politickú realitu a medzinárodné právo.

Judea a Samária nie sú vynálezom 20. storočia

Názvy Judea a Samária nie sú moderným politickým marketingom.

Judea bola centrálnou súčasťou starovekého židovského sveta. Jeruzalem bol centrom židovského náboženského a politického života a územie dnešného Západného brehu zahŕňa množstvo miest, ktoré majú zásadný význam pre židovské dejiny.

Židovské dejiny sa teda nedajú rozprávať bez Jeruzalema, Hebronu, Šíla, Betelu či ďalších lokalít nachádzajúcich sa v tomto priestore.

Aj moderné dejiny vzniku Izraela sú podstatne komplikovanejšie než jednoduchý príbeh, podľa ktorého sa v roku 1948 „objavil nový štát“ bez predchádzajúceho historického kontextu.

Balfourova deklarácia z roku 1917 podporila vytvorenie národného domova pre židovský ľud v Palestíne a rozhodnutia zo Sanrema v roku 1920 túto koncepciu následne začlenili do rámca britského mandátu.

To samozrejme neznamená, že všetky neskoršie izraelské územné nároky automaticky získali medzinárodnoprávnu platnosť. Znamená to však jednu dôležitú vec:

židovská historická väzba na toto územie nie je mýtus vytvorený izraelskou propagandou.

A čo teda znamená „Palestína“?

Tu sa dostávame k jednej z najcitlivejších otázok.

Ak niekto používa označenie „skutočná krajina“, musí si uvedomiť, že tým vstupuje na veľmi tenký ľad.

Palestína totiž dnes je iba abstraktný pojem. Palestínsky národ nemá svoju identitu, politické organizácie, samosprávne štruktúry a to, že ju množstvo štátov ju uznáva ako štát, nemení nič na tom, že ide o fiktívnu krajinu podobnú Rohanu, Mordoru či Západozemi.

Izrael a Judea a Samária

Izraelci, sionisti a kresťania, ktorí používajú označenie „Judea a Samária“, tým často zdôrazňujú historickú a národnú kontinuitu židovského národa.

Na druhej strane, veľká časť medzinárodného spoločenstva používa označenie „Occupied Palestinian Territory“ a považuje Západný breh vrátane Východného Jeruzalema za územie okupované Izraelom od roku 1967.

Medzinárodný súdny dvor vo svojom poradnom stanovisku z 19. júla 2024 dospel k záveru, že pokračujúca prítomnosť Izraela na spornom území je podľa jeho názoru protiprávna a že izraelské osídľovanie Západného brehu a Východného Jeruzalema je v rozpore s medzinárodným právom.

To je fakt, ktorý jednoducho ignorujem. Nie preto, že chcem. Nie preto, že musím, ale preto, že proste neuznávam Palestínu ako štát. A Palestínčanov ako národ. Palestína bolo pomenovanie regiónu spravovaného Veľkou Britániou a rozhodnutím OSN odovzdané novovznikajúcemu Izraelu.

Dvanásť krajín môže byť viac než diplomatické gesto

Ak sa dvanásť krajín rozhodne vytvoriť politické alebo strategické spojenectvo na podporu neexistujúcej krajiny, jeho význam nemožno merať iba počtom podpisov.

Akoukoľvek podporou fiktívnej krajiny, akou je Palestína, sa podporuje nenávisť, mučenie a vraždenie civilistov. Podporuje sa terorizmus na lokálnej a medzinárodnej úrovni.

Preto aj neuznávam rozhodnutie tohto spojenectva uvaliť sankcie na krajinu, ktorá operuje na sporných územiach. Na tých, ktorých sa Jordánsko v 1967 zrieklo.

Izrael nie je náhodný štát

Existuje však ešte jedna vec, ktorú by sme nemali zabúdať.

Izrael nie je náhodný projekt vytvorený cez noc.

Vznik moderného Izraela bol výsledkom dlhého historického procesu, ktorý zahŕňal sionistické hnutie, židovské prisťahovalectvo, medzinárodné rozhodnutia, holokaust, vojnu za nezávislosť a následný vývoj štátu.

A preto je absurdné tvrdiť, že izraelský národ je na Blízkom východe iba „cudzím kolonizačným projektom“, ktorý nemá so zemou nič spoločné.

Rovnako absurdné by však bolo tvrdiť, že moderná palestínska identita je iba úplne vymyslený konštrukt bez ľudí, ktorí ju skutočne žijú.

Obe historické skúsenosti existujú.

A mier nebude stáť na tom, že jednu z nich vymažeme.

Judea a Samária si zaslúžia pravdivý názov

Možno teda nie je problém v samotnom názve „Judea a Samária“.

Problém nastáva vtedy, keď názov používame ako náhradu za argument.

Pre jedného človeka je to historické označenie židovskej vlasti.

Pre druhého je „Západný breh“ označením územia, ktoré má byť súčasťou budúceho palestínskeho štátu.

A medzi týmito dvoma pohľadmi sa odohráva jeden z najťažších politických sporov našej doby.

Preto by som svoju pôvodnú tézu formuloval ešte presnejšie:

Judea a Samária nie sú historicky „bezmenným územím“ a židovský národ nemá dôvod hanbiť sa za svoje historické väzby na toto územie. Preto je nutné konečne uznať právo Izraela na toto územie a to bezpodmienečne a bez nároku fiktívneho národa na fiktívnu zem.