Filip T. Holzer

Dnes si pripomíname obete holokaustu – jednej z najväčších tragédií moderných dejín. Práve v čase, keď si spoločnosť pripomína milióny zavraždených Židov a ďalších obetí nacistického režimu, prišla zo Slovenska udalosť, ktorá vyvolala ostrú verejnú diskusiu.

Bratislavské kino Edison Filmhub zrušilo plánované premietanie dokumentárneho filmu Watermarks (2004), ktorý rozpráva príbeh židovských športovkýň z viedenského klubu Hakoah, prenasledovaných nacistickým režimom. Dôvodom nebol obsah filmu ani jeho historická hodnota. Podľa dostupných informácií väčšina zamestnancov kina odmietla podujatie podporiť pre zapojenie Izraelského veľvyslanectva v Bratislave ako jedného z partnerov festivalu Shalom Chaverim.

Tento prípad vyvoláva zásadnú otázku: Má byť pripomínanie holokaustu podmieňované súčasnými politickými konfliktmi?

Je úplne legitímne viesť kritickú diskusiu o politike ktoréhokoľvek štátu vrátane Izraela. Demokratická spoločnosť stojí na slobode vyjadrovania a kritike verejnej moci. Niečo iné je však situácia, keď sa predmetom sporu stane samotné pripomínanie holokaustu len preto, že na organizácii podujatia spolupracuje izraelské veľvyslanectvo.

Film Watermarks nie je propagandou súčasnej izraelskej vlády. Ide o dokument o ženách, ktorým nacizmus zobral domov, športovú kariéru a v mnohých prípadoch aj rodiny. Jeho hlavnou témou je historická pamäť a osudy obetí prenasledovania.

Práve tu treba hovoriť aj o propagande. Propaganda funguje tak, že zložitú realitu zredukuje na jediný symbol, nálepku alebo nepriateľa. Nežiada od človeka, aby si pozrel film, prečítal si jeho obsah a vytvoril si vlastný názor. Žiada iba poslušnú reakciu na meno, logo alebo pôvod partnera. Namiesto otázky „O čom toto dielo je?“ nastupuje otázka „Kto je s ním spojený?“

Takéto uvažovanie je nebezpečné, pretože ruší rozdiel medzi izraelskou vládou, izraelským štátom, židovskou identitou, historickou skúsenosťou a konkrétnym filmom o obetiach nacizmu. Všetko sa zleje do jednej politickej skratky. A keď sa spoločnosť prestane pýtať na obsah a začne reagovať iba na symboly, propaganda už nemusí nikoho presviedčať. Stačí jej vyvolať odpor.

V tomto prípade ide o naprosto nevhodný krok zo strany Edison Filmhub. Kultúrna inštitúcia má byť miestom, kde sa o citlivých témach diskutuje, nie miestom, kde sa historická pamäť ruší podľa toho, kto je uvedený medzi partnermi podujatia. Ak kino nesúhlasilo s politickým kontextom spolupráce, mohlo svoj postoj verejne vysvetliť, viesť diskusiu alebo oddeliť premietanie od politických stanovísk. Zrušenie filmu o židovských športovkyniach prenasledovaných nacistami však pôsobí ako rezignácia na základnú povinnosť kultúrnej inštitúcie: umožniť verejnosti prístup k dielu a nechať hovoriť jeho obsah.

Práve preto mnohí vnímajú zrušenie premietania ako znepokojujúci precedens. Ak sa kultúrne podujatia venujúce sa holokaustu stávajú neprijateľnými nie pre svoj obsah, ale pre identitu jedného z partnerov, vzniká riziko, že historická pamäť začne ustupovať aktuálnym politickým sporom.

Holokaust patrí celej ľudskej civilizácii. Jeho pripomínanie nemá byť odmenou ani trestom za kroky dnešných vlád. Má byť pripomienkou toho, kam vedie nenávisť, kolektívna vina a odmietanie dôstojnosti človeka.

Ak má mať Deň pamiatky obetí holokaustu skutočný význam, potom by mal byť aj pripomienkou, že spomienka na obete nesmie závisieť od toho, kto stojí na plagáte medzi partnermi podujatia. Dejiny si zaslúžia byť pripomínané bez ohľadu na súčasné politické konflikty. A kultúrne inštitúcie by mali byť prvými miestami, ktoré tomuto princípu rozumejú – nie tými, ktoré ho opustia.