Filip T. Holzer

Vážená pani Dudinská,

prečítal som si Váš rozhovor v Denníku N a myslím si, že niektoré otázky, ktoré v ňom otvárate, sú dôležité. Súhlasím napríklad s tým, že utrpenie civilistov nemožno ignorovať bez ohľadu na to, na ktorej strane konfliktu žijú.

Práve preto však nesúhlasím s niektorými Vašimi interpretáciami izraelskej vojenskej operácie a spôsobu, akým vysvetľujete reakciu izraelskej spoločnosti po 7. októbri.

Vidím tri oblasti, v ktorých sa naše názory zásadne rozchádzajú.

1. Genocída, kritika Izraela a antisemitizmus

V rozhovore označujete izraelskú reakciu za „šialene brutálnu“, tvrdíte, že presahuje obranu, a hovoríte o „nekontrolovanej, pomstychtivej vojne“. Zároveň sa v rozhovore dostáva priestor aj obvineniam z genocídy.

Tu považujem za potrebné urobiť veľmi presné rozlíšenie.

Kritizovať konkrétne rozhodnutie izraelskej vlády, izraelskej armády alebo konkrétnu vojenskú operáciu samo osebe neznamená byť antisemitom. Rovnako nie je možné každého človeka, ktorý používa pojem genocída, automaticky označiť za antisemitu. Takéto zjednodušenie by bolo nespravodlivé.

Zároveň však považujem za problematické používať označenie „genocída“ ako samozrejmý opis celej izraelskej vojenskej kampane bez toho, aby sme odlišovali politické hodnotenie od právneho záveru.

Medzinárodný súdny dvor v prípade Južná Afrika verzus Izrael nariadil predbežné opatrenia podľa Dohovoru o genocíde. To znamená, že súd považoval za potrebné prijať ochranné opatrenia v situácii, ktorú považoval za naliehavú. Neznamená to však, že tým už právoplatne rozhodol, že Izrael spáchal genocídu.

Pre mňa je preto rozdiel medzi vetami:

„Existuje vážne obvinenie z genocídy, ktoré je predmetom medzinárodného právneho sporu.“

a

„Izrael pácha genocídu.“

Prvá veta opisuje právnu a politickú realitu. Druhá už predstavuje konkrétny skutkový a právny záver. A je prejavom antisemitizmu, ktorým dosť často ovplývajú ľudia, ktorí obviňujú Izrael z genocídy a apartheidu

A podobne je potrebné rozlišovať medzi antisemitizmom a kritikou štátu Izrael. Antisemitizmus je predsudok alebo nepriateľstvo voči Židom ako Židom. Kritika vlády štátu Izrael je niečo iné.

2. S teroristickou organizáciou sa nedá zaobchádzať ako s bežným politickým partnerom

Druhá vec, v ktorej sa s Vaším pohľadom rozchádzam, je otázka vojny proti Hamasu.

Vy správne pripomínate, že po 7. októbri bolo potrebné reagovať na útok a že štát má povinnosť chrániť svojich občanov. Sama zároveň hovoríte, že útok Hamasu neospravedlňujete.

Podľa mňa však treba ísť ešte ďalej v pomenovaní problému.

Hamas nie je iba politické hnutie, s ktorým má Izrael politický spor. Je to ozbrojená organizácia, ktorá 7. októbra 2023 uskutočnila útoky proti izraelským civilistom, pri ktorých boli zabíjané a unášané aj deti. Vyšetrovanie OSN dospelo k záveru, že Hamas a ďalšie palestínske ozbrojené skupiny spáchali vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti vrátane činov voči izraelským deťom.

Preto považujem za legitímne a oprávnené, že izraelský štát sa pokúša Hamas vojensky, politicky a personálne zneškodniť.

To však neznamená, že každý spôsob vedenia vojny je automaticky oprávnený.

Aj vojna proti teroristickej organizácii má hranice. Existuje rozdiel medzi cieľom vojenskej operácie a spôsobom, akým sa tento cieľ uskutočňuje. Civilisti nie sú legitímnym terčom iba preto, že sa nachádzajú na území kontrolovanom Hamasom.

Preto by som otázku nestaval ako:

„Má Izrael právo bojovať proti Hamasu?“

Odpoveď je podľa mňa jednoznačne potrebné hľadať v práve štátu na sebaobranu a v pravidlách ozbrojeného konfliktu.

Oveľa ťažšia otázka znie:

„Ako má Izrael bojovať proti Hamasu tak, aby zároveň chránil vlastné obyvateľstvo a dodržiaval medzinárodné humanitárne právo?“

A práve túto otázku považujem za dôležitejšiu než všeobecné tvrdenie, že izraelská vojna je „pomstychtivá“.

3. Deti ako štít a zároveň ako nástroj vojny

Tretí bod považujem za mimoriadne dôležitý.

Keď hovoríme o gazanskych deťoch, musíme ich predovšetkým vnímať ako civilistov. Nie každé dieťa v Gaze je Hamas. Gazanske dieťa nie je zodpovedné za rozhodnutia Hamasu. Hamas je však zodpovedný za to, že z gazanských detí robí vojakov a ľudské štíty, ktoré následne, keď zomrú, zneužíva na svoju propagandu.

To však zároveň neznamená, že môžeme ignorovať spôsob, akým Hamas a ďalšie ozbrojené skupiny civilné obyvateľstvo využívajú.

OSN zdokumentovala správy o používaní civilistov vrátane detí ako ľudských štítov i zbraní Hamasom a ďalšími gazanskými ozbrojenými skupinami. OSN zároveň zdokumentovala aj militarizáciu detského prostredia, napríklad vojenský obsah v detských „letných táboroch“ organizovaných Hamasom a Palestínskym islamským džihádom.

A existujú aj konkrétne prípady, keď boli deti priamo instrumentalizované počas útokov 7. októbra. Vyšetrovacia komisia OSN uviedla napríklad prípad 17-ročného chlapca, ktorého ozbrojenci využili na prilákanie susedov k otvoreniu domov; následne bol zabitý a jeho mladšie nevlastné sestry boli unesené.

Toto podľa mňa mení spôsob, akým treba o konflikte hovoriť.

Môžeme súčasne povedať:

Gazanské deti sú nevinné obete vojny.

A zároveň:

Hamas deti a civilné obyvateľstvo instrumentalizuje a vystavuje ich nebezpečenstvu.

Tieto dve tvrdenia si navzájom neprotirečia.

A rovnako je potrebné povedať aj tretiu vec: ak izraelské ozbrojené sily používajú civilistov alebo deti ako ľudské štíty, je to rovnako neprípustné. OSN takéto prípady zdokumentovala aj na izraelskej strane.

Na záver

Váš rozhovor podľa mňa správne pripomína jednu vec: utrpenie Gazanov nemožno ignorovať.

Ja by som však k tomu pridal ďalšiu:

Utrpenie Gazanov nesmie viesť k zabudnutiu na utrpenie Izraelčanov a Gazania majú len dve možnosti – buď to sa naučia milovať svoje deti viac, ako nenávidieť Izrael, alebo sa vysťahujú z Gazy a príjmu fakt, že nemôžu existovať vedľa niekoho, koho chcú vyhľadiť.

Rovnako odmietam predstavu, že existuje iba jedna strana, ktorej obete sú skutočné.

7. október bol skutočným teroristickým útokom na izraelských civilistov. Palestínske deti, ktoré dnes trpia následkami vojny, sú zároveň skutočnými obeťami. Jedno tvrdenie neruší druhé.

Preto si myslím, že namiesto formulácie „z obete sa stal kat“ je presnejšie hovoriť o tom, že človek môže byť súčasne obeťou jedného zločinu a byť zároveň vystavený otázke, či jeho vlastná politická alebo vojenská reakcia neprekračuje hranice, ktoré by prekročiť nemala.

To je podľa mňa oveľa ťažšia otázka než jednoduché rozdelenie sveta na obete a katov.

A práve preto by som bol pri takýchto označeniach veľmi opatrný.