Filip T. Holzer

Keď spoločnosť hovorí o inklúzii, často tým myslí: „Ako týchto ľudí upraviť, aby zapadli do normy?“ Ale čo ak problém nie je v tom, že autisti sú iní, ale v tom, že sme naučení rozmýšľať iba jedným spôsobom?

Autizmus nie je bug. Je to iný systém.

Predstavte si, že ľudské myslenie sú operačné systémy. Väčšina ľudí beží na „Windows“ – zabehnuté, rozšírené, všadeprítomné. My, autisti, sme skôr ako Linux. Pracujeme inak. Občas zložitejšie, no zároveň efektívne, stabilne a s obrovským potenciálom. No keď niekto čaká, že budeme mať rovnaké klávesové skratky a rovnaké užívateľské rozhranie, prirodzene bude frustrovaný. A to platí obojstranne.

Problém teda nie je v tom, že by „autistické mysle“ boli nefunkčné. Problém je v tom, že svet si nastavujeme ako softvér iba pre jeden typ užívateľa.

Vysokofunkčný autizmus nie je neviditeľný

Mnohí z nás, najmä s tzv. vysokofunkčným autizmom, prechádzame spoločnosťou ako chameleóni. Skrývame svoje zvláštnosti, kamuflujeme stres, učíme sa sociálne skripty ako cudzie jazyky. Ale pod povrchom často beží systém na plné obrátky, analyzuje, filtruje, triedi, bojuje s preťažením.

A spoločnosť nás buď precení („veď si taký inteligentný, čo sa sťažuješ?“), alebo podcení („nie si dosť prispôsobivý“). Obe reakcie vedú k tomu istému: k izolácii a nedorozumeniu.

Inklúzia začína pochopením, nie úpravou

Skutočná inklúzia nezačína tým, že „naučíme autistov správať sa normálne“. Začína tým, že prestaneme očakávať, že „normálne“ je jediný správny spôsob fungovania.

Je v poriadku, ak niekto potrebuje jasné pravidlá, tiché prostredie alebo predvídateľný rozvrh. Je v poriadku, ak má niekto silné špeciálne záujmy a analyzuje svet cez detaily. Tieto črty nie sú chybou – sú to vlastnosti iného systému. Systému, ktorý môže byť spoľahlivý, inovatívny, loajálny a často nečakane odolný.

Čo spoločnosť získa, keď prestane autistov opravovať

• Tímových hráčov, ktorí sú zásadoví, systematickí a verní svojej práci.
• Inovátorov, ktorí si všímajú prehliadané detaily.
• Ľudí s hlbokým záujmom, schopných ponoriť sa do témy viac než ktokoľvek iný.
• Spolubývajúcich a susedov, ktorí chcú poriadok, pokoj a zmysel v medziľudských vzťahoch.

Ale hlavne: spoločnosť získa rozšírené videnie reality. Pretože až keď počúvame aj „alternatívne operačné systémy“, začíname chápať, ako rôznorodý a bohatý je ľudský svet.

Záver? Autizmus nie je prekážka. Je to perspektíva.

Ak niekoho vylúčime preto, že „nefunguje ako my“, pripravujeme sa o celú kategóriu schopností, citlivosti a pohľadov. Inklúzia autistov – obzvlášť vysokofunkčných – nie je otázka charity. Je to otázka praktickej múdrosti.

Ak pochopíme, že autisti nie sú ako rozbitý Windows, ale plnohodnotné Linuxy, ktoré len potrebujú vlastný kód podpory, otvoríme dvere komunite, ktorá nám ako spoločnosti má čo dať.