Mladík nazrel aj do kuchyne a pár ďalších izieb. Nakoniec deti aj s ich matkou našiel. Uchopil jedno z detí a priložil k jeho hlave hlaveň pištole. Ani nemusel nič hovoriť. Žena padla na kolená a začala ho prosiť o život svojho syna. Rudo len zamával zbraňou a vyšli von na dvor. Žena i so svojou dcérou sa hneď postavili veľa postaršieho muža.
„Chodievam tadiaľto dosť často,“ poznamenal Rudolf. „Takže teraz ten dom môžeme pokojne podpáliť.“
„Mám lepší nápad. Prečo by sa mali pozerať na horiaci dom, keď sa môžu pozerať na jednookého pankharta,“ odvetil a zahasil cigaretu o chlapcovu ruku.
Chlapec zvrieskol od bolesti a rozplakal sa. Postarší muž vstal. Benedikt ho hneď udrel päsťou do hlavy a neprestával biť. Niekoľko krát do muža kopol. Vytiahol dýku a zabodol ju mužovi do stehna. Vytiahol ju a priložil chlapcovi pod krk.
„To stačí!“ zastavil ho Rudolf. „ Neprišli sme ich popraviť, len si od nich prevziať krčmu.“
„To máš pravdu.“
„Prosím vás, páni gardisti, zoberte si čokoľvek,“ muž začal žadoniť. „Dám vám šperky, peniaze i obrazy. Len ma, prosím, nepripravte o živobytie. Mám dve deti, manželka nepracuje a krčma je náš jediný príjem, ktorý máme.“
„Ale pripravíme,“ pristúpil Benedikt a zapálil si ďalšiu cigaretu. „A teraz mi povedz, Žid, prečo by sme to nemali spraviť,“ odmlčal sa. „A možno ma presvedčíš, aby som tvojmu decku nevypálil jeho pekné modré očko.“
„Dobre, tak prepíšem,“ smutne sklopil zrak. „Len mu, prosím vás, neubližujte.“
Benedikt sa pousmial. Potiahol si, pozrel sa do očí chlapca a fúkol mu dym do tváre. Decká tvár plná sĺz a strachu sa na neho pozerala. Na chvíľu sa zamyslel. Konečne mu Žid sľúbil krčmu, po ktorej tak túžil. Chcel si však vydobyť rešpekt a úctu, ktorá by ho sprevádzala ako gardistu. A hlavne strach.
Nechcel bezdôvodne ublížiť chlapcovi. Bol to však Žid. Ten Žid, ktorý zavraždil Ježiša Krista. Ten Žid, ktorý sa spolupodieľal na zotročení slovenského národa. Obyčajný parazit, ktorý si nezaslúži právo na slušné zaobchádzanie. Ale stále to bol päťročný chlapec, ktorému nechcel ublížiť.
„No a čo?“ nakoniec si nahlas povedal a zahasil cigaretu o oko chlapca.
Rudolf odvrátil zrak. Vedel, že jeho priateľ nenávidí Židov rovnako, ako on. Len si doteraz nevedel predstaviť, ako niekoho týra. Ten pocit, ktorý mal pri reve malého chlapca, bol uspokojivý. Bolo na ňom niečo, čo sa mu páčilo.
Pozrel sa na chlapca. Malé dieťa len plakalo a držalo si oko. Pohľad ho niečím uspokojoval. Bolesť a utrpenie, ktoré spôsobil Benedikt, Rudolfa tešilo. Chcel si to aj on vyskúšať. Chcel pocítiť moc nad životmi. Len teraz sa bál. Vedel, že nie je pripravený na takýto závažný krok.
Zide, a vies ty kolko deti uz zomrelo v Gaze... ...
Celá debata | RSS tejto debaty