Filip T. Holzer

Vladimír Bojničan vo svojich komentároch pod vlastnými článkami s obľubou spochybňuje samotnú existenciu Ježiša Krista. Tvrdí, že Kristus je výplodom fantázie, mýtus neskorých storočí, ktorého do reality pretavili až cirkevné tradície. Nuž, Vladimír, akoby som počul ozvenu tých, ktorí popierajú existenciu Napoleona len preto, že jeho vojny opisujú prevažne francúzske kroniky. Pravda je však oveľa pevnejšia: Ježiš z Nazareta nebol produktom literatúry – bol historickou osobnosťou, ktorej existencia sa opiera o svedectvá nezávislé od samotnej kresťanskej tradície.

Židovský historik Flavius Josephus

Začnime u muža, ktorý mal k prvým kresťanom skôr rezervovaný než sympatický postoj – Flavius Josephus (37 – 100 n. l.), významný židovský kronikár rímskeho obdobia. V jeho diele Židovské starožitnosti nájdeme pasáž, ktorá spomína Ježiša ako múdreho muža, učiteľa a pôvodcu „zvláštnych skutkov“. Hoci kresťanskí prepisovači neskôr text čiastočne upravili, jadro zmienky – teda existencia Ježiša a jeho poprava pod Pilátom – je historikmi považované za autentické. Josephus nemal dôvod Krista „vymýšľať“, práve naopak: ako Žid a zároveň spojenec Ríma by sotva propagoval postavu, ktorá mohla vyvolať vzburu.

Rímsky historik Tacitus

Ešte presvedčivejšie pôsobí Tacitus (56 – 120 n. l.), muž, ktorého meno je synonymom presnosti a skeptickej prísnosti. V Annales opisuje, ako cisár Nero obvinil kresťanov z požiaru Ríma. Tacitus píše jasne: kresťania sú pomenovaní podľa „Christa“, ktorý bol za vlády Tiberia usmrtený prokurátorom Pontským Pilátom. Tacitus kresťanov nenávidel, ich učenie pokladal za „zhubnú poveru“. A práve preto je jeho svedectvo cenné – nemal žiadny dôvod vymýšľať im zakladateľa.

Plínius Mladší a Talmud

Ďalšie potvrdenia nájdeme v listoch Plínia Mladšieho (61 – 113 n. l.), guvernéra provincie Bitýnia, ktorý píše cisárovi Trajánovi, že kresťania sa pravidelne stretávajú, spievajú hymnus Kristovi „ako Bohu“ a odmietajú uctievať pohanské božstvá. Opäť: nepriateľské pero, ale nezávislé potvrdenie Krista ako reálnej postavy.

Dokonca aj Talmud, zbierka židovských rabínskych komentárov, obsahuje zmienky o „Ješu“, ktorý bol popravený na sviatok Paschy. Texty sú polemické, ba až urážlivé, no práve to ich robí historicky významnými: uznávajú existenciu Ježiša, hoci ho odmietajú ako Mesiáša.

Konsenzus historikov

Keď dáme tieto fragmenty dohromady, vykreslí sa obraz, ktorý spochybniť môže len ten, kto popiera samotnú logiku dejín. Historici – veriaci i neveriaci – sa dnes zhodujú, že:

• Ježiš z Nazareta žil v 1. storočí v Galilei,
• bol učiteľom a kazateľom,
• mal učeníkov a priaznivcov,
• bol ukrižovaný za vlády Pontského Piláta.

To, čo už presahuje kompetenciu historickej vedy, sú tvrdenia o jeho božskej prirodzenosti, zázrakoch či zmŕtvychvstaní. To je vec viery, nie archeologickej lopaty či rímskeho pergamenu.

Záver

Vladimír Bojničan môže spochybňovať, koľko chce. Ale fakty nepustia. Nezávislí židovskí a rímski autori, nepriateľskí ku kresťanom, nezávislí na evanjeliách, zaznamenali existenciu muža, ktorý ovplyvnil dejiny tak, ako málokto iný. Ježiš Kristus nie je mýtus – je historická postava, ktorej prítomnosť na mape dejín je rovnako istá ako existencia Césara či Alexandra Veľkého.

Jeho posolstvo možno interpretovať rozlične, jeho božstvo možno veriť alebo odmietať. Ale jeho existencia je faktom. A fakty, Vladimír, sú tvrdšie než polemika v komentároch.