Filip T. Holzer

Pozitívna diskriminácia je oxymoron. Ak niekoho zvýhodníš len preto, že patrí do určitej skupiny, v skutočnosti ho tým degraduješ — a znevýhodníš každého, kto uspel poctivo. Tvárou v tvár tejto ideológii, ktorá si hovorí „spravodlivá“, sa vytráca to, čo robí spoločnosť spravodlivou naozaj: dôvera, férovosť a zmysel pre zásluhy.

Dnes sa to volá „inkluzívna politika“. V praxi to však často znamená, že niekto dostane príležitosť nie kvôli schopnostiam, ale kvôli identite. A keď sa takáto logika ujme v školách, vo firmách či v politike, zmení spravodlivosť na hru kvót, v ktorej sa pravda meria farbou pleti a morálka percentami zastúpenia.

Zvrátená logika rovnosti

Myšlienka pozitívnej diskriminácie vznikla ako reakcia na historické krivdy. To znie ušľachtilo. Lenže keď z princípu rovnosti urobíš nástroj sociálneho experimentu, prestane byť rovnosťou. Rovnosť pred zákonom nahradí rovnosť výsledkov — a tá je logicky nemožná bez nerovnakého zaobchádzania.

V Európe to vidíme čoraz jasnejšie: výberové konania, kde sa na prvom mieste hodnotí pohlavie, nie odbornosť. Kvóty vo firmách, ktoré znižujú dôveru voči ženám, pretože ľudia sa začnú pýtať, či boli prijaté kvôli schopnostiam alebo kvóte. Univerzity, ktoré uprednostňujú „diverzitu“ pred excelenciou, čím znižujú úroveň diskusie aj výskumu.

Na Slovensku to síce nie je také výrazné ako v západnej Európe, ale ideológia sem prichádza. A prichádza ticho — cez granty, projekty, školenia o „inklúzii“. Tým, že chceme naprávať nespravodlivosť minulosti, vytvárame novú nespravodlivosť prítomnosti.

Kult obete

Pozitívna diskriminácia učí ľudí, že byť obeťou je výhoda. Že ak sa dostatočne dobre zaradíš do kategórie „znevýhodnený“, spoločnosť ti niečo dlhuje. Tým však zabíja motiváciu a sebavedomie — pretože to, čo kedysi bolo zdrojom sily, sa mení na politický kapitál.

Je to kultúra, ktorá neoslavuje úspech, ale urážku. Ktorá namiesto uznania osobnej zodpovednosti ponúka zásterku pre neúspech. A pritom práve zodpovednosť je základom dôstojnosti. Keď ju nahradíme systémom výnimiek, oberáme ľudí o možnosť cítiť hrdosť na to, čo dokázali sami.

Etická faloš progresívnej spravodlivosti

Ak niekomu dáš výhodu len preto, že jeho skupina bola kedysi znevýhodnená, nečiníš spravodlivosť, ale vykonávaš pomstu. A pomsta nie je morálne cnostná, nech sa akokoľvek preoblečie do slovníka sociálnej rovnosti.

Filozoficky povedané — pozitívna diskriminácia nie je opravou nespravodlivosti, ale jej presunom. Presunie bremeno viny z jednej skupiny na druhú, namiesto toho, aby hľadala univerzálny princíp férovosti. V praxi to znamená, že dieťa z chudobnej rodiny, ktoré sa snaží, bude mať menej možností ako niekto, kto má správnu identitu a progresívnu značku „reprezentatívnosti“.

Spravodlivosť bez zásluhovosti nie je spravodlivosťou. Je len mechanizmom prideľovania privilégií podľa aktuálneho ideologického módu.

Slovensko a európsky omyl

V slovenskom kontexte sa táto logika prejavuje inak. Tu nejde o kvóty pre menšiny v korporáciách, ale o mentalitu — predstavu, že „štát sa postará“ a že niektorí majú mať výhody len preto, že sú slabší. Výsledok je ten istý: slabosť sa stane stratégiou prežitia.

Európa sa v snahe vyhnúť vylúčeniu dostala do stavu, kde sa bojí pomenovať rozdiely. A spoločnosť, ktorá sa bojí pravdy, prestáva byť slobodná. Rovnosť bez pravdy je len mäkká tyrania – neviditeľná, ale účinná.

Prečo je pozitívna diskriminácia morálne neobhájiteľná

Každý človek si zaslúži rovnakú šancu, ale nie rovnaký výsledok. Ak má byť spoločnosť férová, musí odmietnuť predstavu, že identita určuje hodnotu. Inak sa zo spravodlivosti stane trh s emóciami, v ktorom zvíťazí ten, kto sa cíti najviac ukrivdený.

Moralita bez zásluhy je prázdna. Zodpovednosť bez dôsledkov je ilúzia. A systém, ktorý sa snaží byť dobrý k všetkým, sa nakoniec stane nespravodlivý voči väčšine.

Záver

Pozitívna diskriminácia nie je súcit, ale maskovaná forma sociálneho inžinierstva. Tvári sa ako pomoc, ale v skutočnosti berie ľuďom dôstojnosť tým, že im hovorí: sami by ste to nezvládli.

Ak chceme spravodlivú spoločnosť, musíme sa vrátiť k zásluhovosti, nie k obeti. K charakteru, nie ku kvótam. K individuálnej zodpovednosti, nie k kolektívnej vine.

Nie je to extrémizmus, ale zdravý rozum. Nie je to nenávisť, ale obrana férovosti.
A ak dnes nazývajú vernosť princípom radikalizmom – potom nech. Pretože radikálne je dnes už len povedať, že pravda nie je vecou kvóty.