Filip T. Holzer

„Únos Madura je vojnový zločin a porušenie medzinárodného práva.
Únos 250 izraelských civilistov je odbojom.“

Ak by absurdnosť bolela, časť propalestínskych aktivistov by dnes bola na JIS-ke.

Tieto dve vety totiž nie sú rozdielnym názorom. Sú učebnicovým príkladom morálneho bankrotu, kde právo, etika a zdravý rozum ustupujú ideológii. Nie realite. Ideológii. Takej, ktorá funguje presne dovtedy, kým ju netreba aplikovať na „našich“.

Medzinárodné humanitárne právo je v tomto smere až nepríjemne jednoznačné:
únos civilistu je vojnový zločin. Neexistuje verzia práva, kde sa tento fakt mení podľa toho, či má obeť izraelský pas alebo nie. Neexistuje „odbojová výnimka“. A už vôbec neexistuje paragraf s názvom „keď to robia tí správni“.

Lenže aktivistická logika funguje inak.

Keď je unesený civilista, ktorý zapadá do správneho príbehu, ide o „brutálny zločin“, „neprípustné barbarstvo“ a „jasné porušenie medzinárodného práva“.
Keď je unesených 250 civilistov na druhej strane, zrazu sledujeme jazykový cirkus: odpor, kontext, asymetria, historická trauma, legitímny hnev. Všetko okrem slova „zločin“.

Nie preto, že by sa čin zmenil.
Ale preto, že sa zmenila identita obete.

A tu sa aktivizmus definitívne mení na karikatúru. Na pózu, kde sa ľudské práva nebránia, ale používajú ako kyjak – výlučne proti tým, ktorých nemáme radi. Všetkým ostatným sa rozdáva morálna amnestia.

Tváriť sa, že únos civilistov môže byť „odboj“, nie je radikálny postoj. Je to otvorené priznanie, že civilisti sú pre vás len štatistika, nie ľudia. Že ich utrpenie má hodnotu len vtedy, keď sa dá politicky speňažiť.

A potom sa ešte čudujeme, prečo pojem „ľudské práva“ stráca váhu.

Ak totiž dokáže niekto s kamennou tvárou odsúdiť únos jedného civilistu a zároveň ospravedlniť únos stoviek iných, neobhajuje spravodlivosť. Obhajuje kmeň. A kmeňové myslenie nikdy nebolo základom morálky – len konfliktov.

Realita je krutá, ale jednoduchá:
Buď je únos civilistu vždy zločin, alebo nie je nikdy.
Všetko medzi tým je len ideologická gymnastika pre ľudí, ktorí chcú mať pocit morálnej nadradenosti bez morálnych nákladov.

Takže nie, toto nie je „boj za slobodu“.
Toto je selektívna empatia prezlečená za spravodlivosť.

A tá je ostrá len na jazyk. Na charakter už dávno nie.