Jednou z najväčších ilúzií modernej doby je predstava, že sloboda znamená absenciu hraníc. Že čím menej pravidiel, tým viac demokracie. Že čokoľvek je „bežné na sociálnych sieťach“, je automaticky prípustné aj v reálnom medziľudskom styku. Tento omyl však nevedie k väčšej slobode, ale k rozpadu základnej spoločenskej korektnosti.
Sloboda nie je anarchia. Sloboda je vzťah. A každý vzťah má hranice.
Sloboda bez hraníc neexistuje
Základný princíp liberálnej demokracie je jednoduchý a zároveň často ignorovaný:
sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého.
Nie je to fráza. Je to funkčný mechanizmus, bez ktorého by sa spoločnosť zmenila na bojisko egoizmov. Sloboda prejavu, pohybu, správania či komunikácie nikdy nebola myslená ako právo zasahovať do osobnej integrity iných ľudí.
Ak by to tak bolo, potom by neexistovala ochrana súkromia, osobnej cti, dôstojnosti ani elementárnej slušnosti. A bez nich neexistuje demokracia – len hluk.
Aj „malé veci“ sú hranice
Často sa diskutuje o veľkých témach: nenávistné prejavy, extrémizmus, násilie. Menej pozornosti sa venuje triviálnostiam, ktoré však tvoria každodennú kostru spoločenského spolunažívania. Jednou z nich je aj forma oslovenia – konkrétne tykanie.
Právo niekomu tykať neexistuje.
Existuje len súhlas na tykanie.
Toto nie je otázka konzervativizmu ani generačného rozdielu. Je to otázka rešpektu k osobným hraniciam. Tykanie je forma zbližovania, nie nástroj dominancie ani automatický štandard len preto, že sa nachádzame na internete.
„Veď na sociálnych sieťach je to bežné“ nie je argument
Sociálne siete nie sú právny ani etický benchmark. Sú prostredím s oslabenými sociálnymi brzdami, kde sa často normalizuje správanie, ktoré by bolo v osobnom kontakte vnímané ako nevhodné, drzé alebo agresívne.
Argument typu:
- „Veď všetci si tu tykajú“
- „Je to len internet“
- „Nemyslel som to zle“
nie je ospravedlnením zásahu do cudzej komfortnej zóny. Ak niekto explicitne alebo implicitne nedal súhlas na tykanie, tykanie je porušením hranice, nie prejavom otvorenosti.
Demokracia neznamená, že si každý môže robiť, čo chce. Znamená, že každý musí rešpektovať hranice druhého.
Sloboda nie je povinnosť znášať neúctu
Veľmi nebezpečný trend súčasnosti je posúvanie zodpovednosti z aktéra na adresáta. Ak sa niekto cíti dotknutý, je mu často povedané, že je „precitlivený“, „staromódny“ alebo „nepochopil kontext“.
To je logika, ktorá rozkladá spoločnosť zvnútra. Sloboda totiž nezahŕňa povinnosť znášať neúctu. Zahŕňa právo povedať: toto je moja hranica.
A hranica neprestáva existovať len preto, že sa nachádzame v online priestore.
Záver: hranice sú znakom civilizácie
Spoločnosť, ktorá si váži slobodu, si musí vážiť aj hranice. Nielen tie veľké, právne a ústavné, ale aj tie malé, každodenné, medziľudské. Práve na nich sa totiž láme otázka, či slobodu chápeme ako spolužitie, alebo len ako výhovorku pre vlastné ego.
Sloboda bez rešpektu nie je sloboda.
Je to len chaos s hlasným alibi.
A ak nie sme schopní rešpektovať ani také základné hranice, ako je forma oslovenia, potom sa nemôžeme čudovať, že väčšie hranice padajú ešte rýchlejšie.


Keď spoločenstvo ľudí opustí Božie ustanovenia... ...
Celá debata | RSS tejto debaty