Filip T. Holzer

Sloboda slova je jedným zo základných pilierov demokracie. Nie preto, že by ľudia vždy hovorili pravdu, ale práve preto, že majú právo mýliť sa. V demokratickej spoločnosti môžeme veriť na plochú Zem, na jašterích ľudí v parlamente, na chemtrails či na to, že médiá riadia svet. Môžeme o tom hovoriť, písať, presviedčať iných. A štát nám do toho nemá čo hovoriť.

Lenže sloboda slova nie je sloboda bez hraníc. Nie je to licencia na systematické rozvracanie spoločnosti, podnecovanie nenávisti a budovanie paralelnej reality, ktorá legitimizuje násilie. A presne v tomto bode sa prípad Daniela Bombica prestáva týkať „nepohodlných názorov“ a začína sa týkať extrémizmu.

Veriť hlúpostiam je právo. Normalizovať nenávisť nie.

Demokracia stojí na predpoklade, že občan je dospelý subjekt schopný rozlišovať, hodnotiť a niesť následky svojich slov. Preto toleruje aj iracionálne presvedčenia. Plochá Zem nikoho nezabíja. Konšpiračné teórie môžu byť smiešne, otravné, ba aj spoločensky škodlivé – ale samy o sebe nepredstavujú bezpečnostné riziko.

Problém nastáva vtedy, keď sa slovo prestáva pohybovať v rovine názoru a začne fungovať ako nástroj mobilizácie nenávisti. Keď sa z jednotlivých výrokov stane súvislý ideologický rámec, ktorý rozdeľuje spoločnosť na „nepriateľov“ a „správnych ľudí“. Keď sa vulgarita zmení na metódu, agresia na identitu a radikalizmus na značku.

Daniel Bombic nie je stíhaný preto, že má „iný názor“. Je stíhaný preto, že dlhodobo a systematicky prekračoval červené línie, ktoré demokratická spoločnosť nastavuje práve preto, aby sloboda jedného neničila slobodu druhého.

Keď sa človek stane symbolom

Bombic sa nestal problémom v momente, keď niekoho urazil. Internet je plný urážok a demokracia ich musí zniesť. Problém nastal vtedy, keď sa stal tvárou radikálnej a extrémistickej scény – vedome, opakovane a s jasným cieľom provokovať, polarizovať a normalizovať extrémne postoje.

V tomto bode už nejde o jednotlivé výroky vytrhnuté z kontextu. Ide o celkový obraz: dlhodobú činnosť, publikum, dosah a jasne čitateľný ideologický rámec. Práve preto sa do veci zapája trestné právo – nie ako nástroj cenzúry, ale ako obranný mechanizmus demokracie.

Demokratický štát nie je povinný byť samovražedne tolerantný. Má právo a povinnosť chrániť svoje základné hodnoty pred tými, ktorí ich zneužívajú na ich rozklad.

Sloboda slova ≠ sloboda bez zodpovednosti

Častý argument obhajcov Bombica znie: „Dnes on, zajtra ktokoľvek z nás.“ To je lacná skratka. Rozdiel medzi bežným občanom a Bombicom nie je v názore, ale v miere, dosahu a charaktere konania.

Sloboda slova neznamená slobodu konať bez následkov. Znamená, že štát nemá trestať myšlienky, ale môže zasiahnuť proti činom, ktoré majú reálny spoločenský dopad. Ak sa niekto dlhodobo pohybuje na hrane zákona, testuje jeho limity a zároveň sa stáva magnetom pre radikálne kruhy, nemôže sa čudovať, že štát začne konať.

To nie je zlyhanie demokracie. To je jej fungovanie.

Záver: princípy nad sympatiami

Môžeme – a mali by sme – brániť slobodu slova aj pre názory, ktoré sú hlúpe, iracionálne či nepopulárne. Ale ak chceme byť intelektuálne poctiví, musíme si priznať jednu vec: Daniel Bombic už dávno nie je len „kontroverzný názorista“.

Stal sa symbolom radikalizmu, tvárou extrémistickej subkultúry a aktérom, ktorého činnosť presiahla hranicu individuálnej slobody. A práve preto sa k nemu musí pristupovať nie ako k obeti cenzúry, ale ako k subjektu, ktorý nesie zodpovednosť za svoje konanie.

Sloboda slova je základ demokracie.
Ale demokracia má právo brániť sa.