Filip T. Holzer

Prečo ani Valchár, ani Bojničan neponúkajú riešenie pre slobodnú spoločnosť

Slovenský verejný priestor dnes nevyzerá ako diskusia, ale ako zápas v extrémoch. Na jednej strane stoja ľudia, ktorí by „zachraňovali štát“ hrubou silou, na druhej takí, ktorí by „oslobodzovali spoločnosť“ ideologickým vyprázdnením verejného priestoru. A obaja sú presvedčení, že práve oni sú tí racionálni.

Nie. Nie sú.

Toto nie je spor dobra so zlom.
Je to spor dvoch foriem autoritárstva, ktoré sa navzájom legitimizujú tým, že na seba ukazujú prstom.

Valchár: keď sa brutalita prezlečie za realizmus

Valchárov diskurz je už dnes pomerne čitateľný:
násilie ako riešenie, právo ako prekážka, empatia ako slabosť.

Helikoptéry, šibenice, koncentráky, „tvrdá ruka“, Pinochet ako manažér poriadku. Všetko zabalené do pózy „neuhýbam pred realitou“. Lenže toto nie je realizmus. To je normalizácia politickej brutality.

Spoločnosť, ktorá si zvykne hovoriť, že:

• s niektorými ľuďmi sa nediskutuje,
• niektoré skupiny si „nezaslúžia práva“,
• zákony sú brzda,

sa už nebaví o demokracii.
Baví sa o výbere obetí.

A dejiny sú v tomto bode extrémne konzistentné:
každý, kto začínal rečami o „nutnom násilí“, skončil pri násilí ako norme.

Bojničan: keď sa liberalizmus zmení na ideologickú čistku

Lenže – a tu prichádza nepríjemná časť – ani opačný pól nie je bez viny.

Bojničanove vyjadrenia v komentároch miestami skĺzavajú k tvrdému ateistickému autoritarizmu, ktorý by najradšej vytlačil kresťanstvo z verejného života ako niečo, čo tam „nemá čo robiť“. Problém?
To už nie je liberalizmus. To je štátna preferencia jedného svetonázoru.

Ak liberál:

• ignoruje právo rodičov vychovávať deti vo viere,
• považuje náboženskú identitu za niečo, čo má byť tolerované len v súkromí,
• vysmieva sa náboženskej motivácii ako menejcennej,

tak nerobí nič iné, než že mení obsah nátlaku, nie jeho princíp.

Rozdiel medzi „nebudeš veriť, lebo ja mám moc“
a „nebudeš veriť, lebo ja mám rozum“
je menší, než by sa mnohým chcelo priznať.

Kde stojím ja – a prečo mám bližšie k Bojničanovi než k Valchárovi

Aby bolo jasno:
hodnotovo mám bližšie k Bojničanovi než k Valchárovi.

Pretože:

• odmietam politické násilie,
• odmietam glorifikáciu diktátorov,
• odmietam jazyk, ktorý robí z likvidácie ľudí „riešenie“.

Ale zároveň neakceptujem ani liberálnu aroganciu, ktorá by chcela z verejného priestoru spraviť sterilné laboratórium bez viery, tradícií a identity.

Liberalizmus totiž nie je:

„svet bez náboženstva“

Liberalizmus je:

svet, kde štát nemá právo rozhodovať, kto smie veriť, v čo a ako má vychovávať svoje dieťa, pokiaľ tým neporušuje práva iných.

Skutočný problém: oba extrémy nenávidia pluralitu

Valchár nenávidí pluralitu, lebo je „slabá“.
Bojničan ju miestami odmieta, lebo je „spiatočnícka“.

Ale demokracia nie je systém pre ľudí, ktorí sa majú radi.
Je to systém pre ľudí, ktorí sa musia naučiť zniesť.

Spoločnosť sa nerozpadá preto, že existujú kresťania, ateisti, liberáli či konzervatívci.
Rozpadá sa vtedy, keď:

• jeden tábor chce druhý umlčať silou,
• druhý tábor chce prvý prevychovať štátom.

Záver: medzi dvoma zlými odpoveďami neexistuje dobrý extrém

Nepotrebujeme:

• ani „tvrdých mužov“, čo by čistili spoločnosť násilím,
• ani „osvietených ideológov“, čo by ju čistili zákazmi.

Potrebujeme:

• právny štát,
• limity moci,
• ochranu práv aj tých, s ktorými nesúhlasíme.

Lebo ak raz pripustíme, že je v poriadku niekoho vymazať z verejného priestoru –
už je len otázka času, kto bude ďalší.

A to je presne ten moment, keď demokracia nezomiera výbuchom,
ale potichu – v mene rozumu, poriadku alebo pokroku.

Extrémy sa totiž navzájom neporazia.
Len sa striedajú.
A účet vždy zaplatí sloboda.