Filip T. Holzer

Keď štát začne prepisovať zákony o extrémizme, nie je to technická úprava, ale lakmusový papierik jeho morálneho stavu. Nejde o čísla v sadzobníku, ale o to, či ešte rozlišujeme medzi tým, čo je len nepríjemné, a tým, čo je civilizačne neakceptovateľné. V okamihu, keď sa hranica trestnosti posúva smerom k zhovievavosti voči ideológiám, ktoré v samotnej podstate popierajú rovnosť ľudí, prestáva ísť o právnu reformu a začína ísť o signál. Signál, že spoločnosť je unavená z obrany vlastných hodnôt.

Navrhovaná novela Trestného zákona z dielne SNS nie je výkrikom návratu totality, ale je varovným šepotom jej normalizácie. Znižovanie trestov za extrémistické prejavy, vypúšťanie skutkových podstát, ktoré mali chrániť verejný priestor pred symbolmi a propagandou nenávisti, a relativizácia hranice medzi slobodou prejavu a popieraním ľudskej dôstojnosti vytvárajú prostredie, v ktorom sa zlo nemusí rehabilitovať – stačí, že sa prestane brať vážne.

Tento text sa nebude opierať o hystériu ani o politické nálepky. Bude sa opierať o paragrafy, o ich význam a o to, aký civilizačný odkaz vysielajú. O rozpor medzi rétorikou boja proti „nacizmu“ v zahraničí a mäknutím postoja k extrémizmu doma. O psychologický efekt štátu, ktorý už nevysiela jasné morálne „nie“, ale len opatrné „záleží“. A napokon o obavu, že demokracia sa nezačína rúcať vtedy, keď ju napadnú radikáli, ale vtedy, keď ich prestane považovať za zásadný problém.

1. Lebo fakty majú váhu, nie hanlivé nálepky

SNS predložila novelu Trestného zákona, ktorá mení prístup štátu k extrémistickým trestným činom. Nehádžeme sem subjektívne slová — poďme na tvrdé paragrafy:

• Znižuje sa horná hranica trestov za celý rad extrémistických deliktov — napríklad zo 5 alebo 3 rokov väzenia na 1–2 roky.
• Upravuje sa § 421 a § 422 (extrémistická činnosť a prejavy sympatií), kde sa výrazne znižujú sankcie.
• Vypúšťajú sa z Trestného zákona trestné činy výroby, rozširovania a prechovávania extrémistického materiálu (§ 422a–422c).
• Zmeny sú odôvodnené tým, že pôvodné sadzby sú podľa predkladateľov „príliš prísne alebo nejasné“.

Teda: nejde o „text o neonacizme“ ako samostatný zákon — ale o novelizáciu už existujúceho trestného zákona o extrémizme.

2. Právny rozmer: čo presne meníme

Dnešná právna úprava považuje za trestné:

• založenie či podporu hnutí potláčajúcich základné práva,
• hanobenie národa, rasy, vierovyznania,
• podnecovanie k národnostnej či rasovej nenávisti,
• výrobu a šírenie extrémistického materiálu.

Všetky tieto skutky si dnes právny systém váži ako závažné delikty, ktoré môžu viesť aj k niekoľkým rokom väzenia.

Po novom:

• Výroba a šírenie extrémistického materiálu by sa prestali posudzovať ako samostatné trestné činy.
• Za otvorené prejavy sympatií k extrémistickým hnutiam by hrozila nižšia trestná sadzba (napr. rok).
• Tresty za „podnecovanie“ by sa posúvali skôr do 1–2 rokov, s väčším priestorom pre podmienečné tresty či alternatívne sankcie.

Toto sú konkrétne zmeny v paragrafovom znení, nie výmysly.

3. Politická a morálna dilema za tým

Tu sa končí suchá právnická veta a začína skutočný význam:

Legislátor → zodpovednosť → štát:

• Treba trestať hlúposť? Áno.
• Treba trestať nenávisť? Áno.
• Treba trestať výrobu symbolov, ktoré v praxi symbolizujú potláčanie ľudskosti? Bez debaty.

Práve preto je to citlivé: zákon, ktorý znižuje tresty a odstraňuje niektoré skutkové podstaty, nie je len o sadzbách — je o tom, aká je hranica spoločenského odmietnutia zla.

4. Reakcie odborníkov a opozície (nie senzácie)

• Opozičné PS tvrdí, že novela „rozvracia schopnosť štátu chrániť spoločnosť pred extrémizmom“.
• Nadácia Zastavme korupciu varuje, že vypustenie definície extrémistického materiálu môže znamenať, že štát stratí nástroj na postihovanie jeho výroby a šírenia.
• Kritici na to poukazujú ako na precedens, ktorý môže oslabiť postihovanie prejavov, ktoré vedú k reálnemu útlaku a násiliu.

To všetko sú konkrétne interpretácie založené na tom, čo novela skutočne navrhuje — nie preháňanie.

5. Ako funguje hranica medzi toleranciou a legitimizáciou zla

Tu nie je fér robiť si z toho “strašidelný výkričník” — ale úplne legitímna otázka znie:

Kde končí „primeranosť trestu“ a kde začína relativizácia civilizačných noriem?

Treba si uvedomiť jednu vec:

• Právna úprava nehovorí „môžeš biť ľudí inej rasy“ — to zostáva nelegálne a protiprávne.
• Ale znižuje sa intenzita, akou štát stojí proti prejavom, ktoré vedú k dehumanizácii inakosti.

A to nie je len technická právnická debata — to je debat o tom, ako spoločnosť definuje hranice odpustiteľného správania.

*Záver: Obávať sa nemožno z ideológie, ale z neutralizácie hraníc

Najväčšia obava nie je, že by zákon otvorene schválil neonacizmus ako oficiálnu politiku.
Ale že by spoločnosť mohla začať deliť extrémizmus na „znesiteľný“ a „neznesiteľný“ v tom istom okamihu, v ktorom štát zníži svoju reakciu na neho.

Keď štát uberie ostrosť normám proti extrémizmu, najviac to nezačne cítiť ten, kto si ide len spatlať hákové kríže na tričku.
Začne to cítiť ten, koho dôstojnosť je systematicky menšia o úroveň každého takého prejavu.

A to nie je právna šuma fum — to je civilizačná hranica. A keď sa začne posúvať, neraz sa nestratí naraz, ale po kúskoch.