Filip T. Holzer

Nie každý „autor“ je len autor. V prípade Mariána Magáta ide o človeka, ktorého verejná činnosť je dlhodobo previazaná s krajne pravicovým extrémizmom, otvoreným antisemitizmom a neonacistickou symbolikou.

Toto nie je spor o názor. Toto je spor o hranice civilizácie.

Politická minulosť a ideologické ukotvenie

Magát bol politicky aktívny v prostredí slovenskej krajnej pravice a kandidoval za Ľudová strana Naše Slovensko, ktorú viedol Marian Kotleba.

Táto strana bola Najvyšším správnym súdom SR v roku 2022 rozpustená pre jej extrémistický charakter a rozpor s demokratickým poriadkom. To je faktický rámec – nejde o mediálnu nálepku, ale o právne rozhodnutie.

Magát sa dlhodobo profiloval ako obdivovateľ nacistickej ideológie a relativizátor zločinov Tretej ríše. Verejne pracoval s naratívmi, ktoré sú obsahovo blízke historickému neonacizmu – rasová identita, kolektívna vina Židov, konšpiračné predstavy o „židovskom riadení systému“.

Za svoju činnosť bol právoplatne odsúdený. Trest nebol „politickou perzekúciou“, ale výsledkom aplikácie trestného práva v demokratickom štáte.

„Židokracia“ – obsah a charakter

Kniha s názvom „Židokracia“ nie je akademickou analýzou moci ani politologickou kritikou. Je to ideologický pamflet postavený na klasickom antisemitskom konšpiračnom modeli:

• predstava globálnej židovskej kontroly,
• kolektívne obviňovanie celej etnickej a náboženskej skupiny,
• jazyk dehumanizácie a symbolického nepriateľa.

Takýto rámec nie je nový. V 20. storočí ho systematicky využíval režim vedený Adolf Hitler.

Nejde o rétorickú skratku. Ide o historickú kontinuitu ideí: ak tvrdíte, že určitá etnická skupina tajne ovláda štát, ekonomiku a médiá, reprodukujete presne ten istý základný mýtus, ktorý bol použitý na legitimizáciu perzekúcií a genocídy.

„Židokracia“ preto nie je provokatívna literatúra. Je to tvrdý, antisemitský a nenávistný produkt neonacistickej ideológie.

Väzenie a sebamytologizácia

Po výkone trestu Magát prezentuje svoje väznenie ako „výskum v reálnych podmienkach“ a „dôkaz nezlomnosti“. Ide o typickú sebamytologizáciu extrémistických aktérov: trest sa prepisuje na mučeníctvo, odsúdenie na potvrdenie pravdy.

Tento mechanizmus je dobre známy z radikalizačných prostredí. Represia sa používa ako nástroj mobilizácie – „ak nás trestajú, znamená to, že ohrozujeme systém“.

To je propagandistický rámec, nie argument.

Ideológia „bieleho muža“

Magát vo svojich textoch pracuje aj s naratívom „bieleho muža“, ktorý sa má vrátiť k bojovej a reprodukčnej misii.

Tento koncept je súčasťou moderného bieleho nacionalizmu. Je postavený na rasovej identite, predstave civilizačného úpadku a potrebe „obrany“ pred údajným nepriateľom.

To nie je tradičný konzervativizmus. To je identitársky extrémizmus.

Prítomnosť: exil a pokračovanie projektu

Magát dnes komunikuje, že pokračuje v písaní ďalšej knihy a hovorí o „odhalení systému“. Jazyk zostáva rovnaký: konšpiračný, dehumanizujúci, polarizujúci.

To znamená, že nejde o reflexiu ani zmenu postoja. Ide o kontinuitu.

Záver

Marián Magát nie je len kontroverzný autor. Je to právoplatne odsúdený neonacista, ktorý kandidoval za extrémistickú politickú stranu a ktorý systematicky produkuje antisemitský obsah.

Jeho kniha „Židokracia“ je ideologický pamflet postavený na nenávisti a kolektívnej vine.

V demokratickej spoločnosti je možné kritizovať vládu, médiá, banky aj mocenské štruktúry. Nie je však legitímne obviňovať etnickú skupinu z kolektívneho sprisahania a tým obnovovať jazyk, ktorý historicky viedol k masovému násiliu.

Tvrdé pomenovanie nie je hystéria.
Je to presnosť.