Filip T. Holzer

V spoločnosti existuje tichá dohoda: sloboda slova patrí medzi základné piliere demokracie. Bez nej by neexistovala verejná diskusia, kritika ani kontrola moci.

Táto dohoda však nikdy neznamenala jedno:
že všetko, čo sa povie, je automaticky legitímne.

A už vôbec nie, že nenávisť a obhajoba násilia majú rovnaký status ako názor.

Antisemitizmus nie je „len pohľad na vec“

Treba to povedať presne:
antisemitizmus nie je alternatívny názor. Je to ideológia.

Ideológia, ktorá historicky:

• dehumanizovala Židov
• legitimizovala ich prenasledovanie
• a vyústila do systematického násilia

Preto v modernom právnom štáte existujú hranice:

• kritika štátu je dovolená
• nenávisť voči národu alebo náboženstvu nie

Keď existujú dôkazy, nestačí mlčať

V prípade verejne činných osôb ako:

• Dominik Radler
• Milan Mazurek
• Ľuboš Blaha
• Vladimír Olej

už nejde len o „kontroverzné výroky“.

Existujú konkrétne, dohľadateľné a opakovane publikované vyjadrenia, ktoré:

• pracujú so stereotypmi o Židoch,
• relativizujú násilie,
• alebo nepriamo legitimizujú nenávisť,

potom sa diskusia končí na úrovni dojmov a začína na úrovni zodpovednosti.

A tá má mať následky – spoločenské aj právne, ak sú splnené zákonné podmienky.

Organizácie a vyšší štandard

Ešte prísnejšie to platí pre organizácie, ktoré vystupujú ako morálna autorita.

Napríklad:

• Amnesty International Slovensko
• Inštitút ľudských práv

Ak by sa pri nich preukázalo, že:

• systematicky ignorujú antisemitizmus,
• relativizujú terorizmus,
• alebo legitimizujú násilie pod rúškom aktivizmu,

potom nejde o zlyhanie jednotlivca, ale o zlyhanie inštitucionálnej integrity.

A to je oveľa vážnejšie.

Zrušenie ako krajný nástroj

Myšlienka, že organizácie alebo iniciatívy majú byť zrušené, nie je demokraticky tabu.
Je však extrémny nástroj.

Použiť sa dá len vtedy, keď je splnené:

• existujú dôkazy, nie domnienky
• ide o systematickú činnosť, nie jednotlivý výrok
• činnosť smeruje k podpore násilia alebo nenávisti

V takom prípade už nejde o názor. Ide o ohrozenie práv iných.

Najväčšie riziko: normalizácia

Najnebezpečnejšie nie sú extrémy na okraji.
Najnebezpečnejšie je, keď sa extrém začne tváriť ako normál.

Keď sa:

• antisemitizmus maskuje ako „geopolitická kritika“
• nenávisť ako „alternatívny pohľad“
• a propaganda ako „aktivizmus“

vtedy sa mení kultúra celej spoločnosti.

A to je proces, ktorý sa nedá zastaviť zo dňa na deň.

Záver

Ak existujú dôkazy, treba ich pomenovať.
Ak existuje nenávisť, treba ju odmietnuť.
Ak existuje podpora násilia, musí prísť dôsledok.

Nie preto, že niekto má „iný názor“.
Ale preto, že nie všetko je názor.

Niektoré veci sú jednoducho za hranou.

A ako vyplýva z dôkazov, mnohé inštitúcie a jednotlivci pracujú s antisemitizmom ako „oprávnenou kritikou“ štátu. Miesto dohľadávania a preverovania faktov však len manipulujú spoločnosťou s úmyslom uškodiť Izraelu. Miesto toho, aby písali na konkrétne miesta, len šíria nenávisť a predpojatosť. A preto nebezpečných radikálov a extrémistické skupiny treba zrušiť a pozatvárať v súlade s platnou legislatívou.