Filip T. Holzer

Šimon vstúpil do triedy. Žiaci sa hneď postavili. Mávnutím ruky ich usadil naspäť na stoličky. Pohľadom skontroloval žiakov. Boli všetci. Aktovku odložil ku katedre. Chvíľu premýšľal nad tým, čo im povie.

„Študenti, ako istotne viete, tak sa nám na Slovensku formuje polovojenská jednotka. Nazýva sa Hlinková garda. Mali by ste sa im vyhýbať.“

„Prečo sa ich musíme strániť?“ prihlásil sa jeden zo študentov.

„Štefan, položili ste dobrú otázku. Šíria nenávisť a strach. Hovoria o nepriateľovi, ktorý vykorisťuje Slovákov a obohacuje sa na nich. Sú to klamstvá. Židia si zarábajú peniaze slušnou a poctivou prácou. Pokiaľ ste vybudovali povesť obchodu na kvalitnej práci, niet vašej viny, že sa inému nedarí. Nemôžete za to, že niekto iný odvádza horšiu prácu ako vy.“

„Pán profesor, môj otec mi hovoril o Židoch. Len nedávno kvôli nim prišiel o svoj obchod. Obvinili ho z krádeže a poslali na neho žandárov.“

Niektorí žiaci sa zhrozili. Len medzi sebou šepkali a rozprávali sa. Malá skupinka študentov okolo Štefana ostala pokojná. Pôsobili, ako by už chceli vstúpiť do gardy, vyhľadávať a vraždiť nepriateľov štátu.

„Ste syn mäsiara z Hlinkovej ulice?“ spýtal sa.

Štefan len prikývol.

„Môj brat býva na tej istej ulici. Bol tam, keď došlo k incidentu. Váš otec fyzicky napadol jedného staršieho pána, ktorý sa bol len sťažovať na tovar. Pokiaľ chcete obviňovať Židov z toho, čo spravil váš otec, tak si najprv overte fakty. Neobviňujte celý národ z niečoho, čo spravil jeden človek.“

„Ale Židia zavraždili Ježiša Krista. To vám nestačí? Zaslúžia si smrť.“

„Dvetisíc rokov starý argument, ktorý kresťan vytiahne, keď je zahnaný do kúta. Nemyslíte si, že tento náboženský antisemitizmus už mal dávno vymrieť? Nežijeme v časoch náboženského prenasledovania. Žijeme tu a teraz.“

Nakoniec Štefan vstal a podišiel k dverám. Naposledy sa pozrel na svojich spolužiakov. Pridala sa k nemu i skupinka žiakov, traja chlapci a dve dievčatá. Šimon hneď vedel, čo sa deje. Pristúpil k svojmu šikovnému študentovi a pozrel sa mu do očí.

„Ste si, Štefan, vedomý toho, že vaši spolužiaci vás nasledujú z jediného dôvodu? Je ním dôvera vo vás a vo váš úsudok. Spoliehajú sa na to, že máte pravdu a považujú vás za autoritu.“

„Pán profesor Schwarz, ja si vás vážim. Nerobíte medzi nami rozdiely. Moji rodičia však neznesú človeka ako vy. Človeka, ktorý chráni Židov. Pokiaľ teraz neodídem zo školy, budú žiadať vašu rezignáciu.“

„Ja nechránim Židov. Ja sám patrím k hebrejcom. Teraz sa vráťte na miesto a ja zabudnem na celý tento incident.“

„Nie, pán profesor. Toto je ešte horšie, ako by ste ich len chránil“ odvetil Štefan.

Otvoril dvere a aj so spolužiakmi odišiel. Šimon sa posadil za katedru a pozrel sa na svoje poznámky. Vedel, má urobiť. Poznačil incident. Pozrel sa na svojich študentov a postavil sa.

„Dnes nebudeme pokračovať vo výučbe. Mali by sme preberať priebeh veľkej vojny. Dnes si však povieme o pogromoch, ktoré boli páchané na rôznych skupinách ľudí. Začneme inkvizíciou, prejdeme cez hon na čarodejnice a skončíme u vyvražďovania indiánov kolonizátormi.“

Xxx

Rudolf sa vrátil domov i s kamarátom Benediktom. Odkedy sa po prvý krát po rokoch stretli, trávili posledné mesiace každú voľnú chvíľu. To sa odrazilo i na chlapcovom chovaní, ktoré sa zhoršilo. Hlavne vo vzťahu k rodičom.

Keď si ho matka všimla, len zabuchla dvere. Otec, ktorý bol v obývačke a čítal noviny, sa na Rudolfa pozrel. Mávnutím ruky si ho privolal. Chlapec spravil pár krokov a niečo odvrkol.

„Synu, čo som ti hovoril o kamarátoch? Musíš sa dovoliť, než si ich sem pozveš.“

„Opakujete mi to posledné dva týždne. Kebyže sa mám zakaždým pýtať, tak Benedikt a ďalší moji…“

„Bývaš pod mojou strechou, mladý muž, tak neodvrávaj,“ postavil sa. „Posledné dva tu máme tvojho synovca. Preto ti to neustále pripomínam. Sára šla do kúpeľov na liečenie a nemohla vziať trojročné dieťa so sebou.“

„Tak si ho mohol vziať ten fúzatý zlodej.“

Muž sa rozčúlil a dal Rudovi facku. Mladík ostal prekvapený a Benedikt sa preľakol. Rudolf si uvedomoval, že toto je prvá facka od jeho otca. Zatiaľ ani raz neboli s ním problémy a to, čo práve povedal, bola posledná kvapka. Otcovi pretiekla trpezlivosť.

„Rabín Weiss nie je zlodej,“ zodvihol palec. „A ty, Rudolf, buď opatrný na to, čo teraz povieš.“

„Rudo, prečo si mi nepove…“

„Ty drž hubu,“ ohriakol Benedikta. „Otec, ty si len obyčajný služobník Žida…“

Ďalšia facka na Rudolfovu tvár.

„Toto už prekračuje únosnú hranicu. Takto si sa ešte nechoval. Už strácaš zábrany. Nevychovali sme z teba hulváta a darmožráča. Chceli sme mať z teba šikovného remeselníka. Chceli sme, aby si pokračoval v rodinnej tradícii“

„Tak to ma nepoznáš, dúfam, že ten krpec, ktorého nazývate vnukom, zdochne. Rád by som ho zabil…“

Muž sa prestal snažiť o rozumnú komunikáciu so svojim synom. Chytil ho pod pazuchu a surovo ho doviedol k dverám domu. Naposledy sa na neho pozrel. Rudolf videl na otcovej tvári len nenávisť a smútok.

„V mojom dome nikto nebude lačnieť po živote iného človeka,“ poznamenal. „Teraz ti dávam na výber. Buď vypadnete sami, alebo vás vyrazím a volám žandárov.“

„Kto sa so Židom spolčuje, ten so Židom skapína,“ odvetil Rudolf. „Benedikt, ideme. Radšej budem na ulici bezdomovcom, ako v dome so zlodejom.“

Obaja mladíci vyšli a Rudolf zabuchol za sebou. Naposledy sa pozrel na dvere. Myslel na všetko, čo práve povedal. Ľutoval len jedinej veci. Na krátky okamih ľutoval toho, že nezabil malé dieťa.

Vydesil sa. Myšlienka na vraždu tak nevinného chlapčeka bola pre neho nepredstaviteľná. A predsa tu bola prítomná. Už len fakt, že pomyslel na usmrtenie inej osoby ho vyvádzala z miery.

Zanadával si a otočil sa. Vyli z pozemku a pomaly kráčali po chodníku. Ani sám nevedel, čo bude ďalej. Pozrel sa na Benedikta, ktorý si veselo pospevoval. Tváril sa, akoby Rudolf dokázal niečo, čo nikto iný pred ním. Vzoprel sa vlastnému otcovi. Autorite, ktorá ho vychovávala a viedla.

„Prečo ty máš tak dobrú náladu?“ otočil sa k Benediktovi. „Práve som odišiel z domu a je zo mňa človek bez domova.“

„Dokázal si niečo, čo mnohí ešte len urobia. Vzoprel si sa našim otrokárom. Keď sa to u nás dozvedia, budeš za hrdinu. Vďaka tomu budeš mať bývanie u členov a časom i vlastné.“

„Ale ja ním nechcem byť. Ja nechcem byť niekým, koho budú obdivovať. A nechcem sa ani na nikom priživovať.“

„Môj otec trávi celé dni v Bratislave. Mám dom sám pre seba. Dnes je však doma a keď mu poviem, čo si spravil,“ pousmial sa na Rudolfa. „Behom pár dní ti zoženie byt. A zajtra ťa privíta medzi nami.“

„Ako to myslíš?“

„Čo vieš o rodobrane?“

„Len to, čo si mi povedal,“ nechápavo odvetil Rudolf.

Xxx

Benedikt s Rudolfom vyšli z budovy a nasadli do auta. Starší len mlčal a šoféroval. Chlapec sa len nervózne ošíval na mieste spolujazdca. Chcelo sa mu len kričať a nadávať na všetko. A hlavne na toho chlapa, pred ktorým si nedal pozor a takmer povedal o vyvraždení Židov.

„Toho chlapa musíme zabiť,“ zahlásil Rudolf. „Musíme ho vyhľadať a zabiť. Sprostý Žid. Len tam sondoval, aby mohol všetko poslušne hlásiť komunistom a Židovskému veleniu.“

„Ani nevieš, či to bol Izraelita. Čo ak sa mýliš a bol to protestant? Alebo katolík?“

„Bol to Žid. To na ňom vidieť. Na každom to vidieť. Veď oni popravili Krista,“ otočil sa k Benediktovi. „Veď kto by sa chcel paktovať s príživníkom?“

„Musíme sa ovládať. Slovensko ešte nie je pod vládou Hlinkovej ľudovej strany. Už si rozmýšľal nad školou?“ Benedikt sa pokúsil zmeniť tému.

„Odkedy som odišiel z rodičovského domu,“ prehovoril po chvíli.

Vytiahol krabičku cigariet a jednu si vybral. Ponúkol aj Benediktovi. Ten však odmietol. Niečo zašomral a sledoval cestu. Pôsobil, ako by ho ani neprekvapilo, že Rudolf fajčí a pije. Skôr pôsobil, ako by to očakával.

„Čo ťa k tomu viedlo?“

„Ani sám neviem. Keď som si po prvý krát zapálil, vybavil som si otca a jeho slová.“

„Aké slová?“ spýtal sa Benedikt pokojne.

„Pred pár rokmi, keď došlo k jednému incidentu.“

„Ale čo ti vtedy povedal?“

„Povedal, že môj strýc by nikdy nič také nespravil,“ Rudolf sklopil zrak. „Matka to isté. Len môj brat mi veril. Emil mi vtedy povedal, že sa porozpráva so strýkom. Nič nevyriešilo. A potom, pred tromi rokmi, ma Emil zradil. Vzal si za manželku dcéru strýkovho suseda, ktorý celý incident sledoval a predsa nenahlásil.“

„Neklameš? Odkedy ťa poznám, nič také si mi nehovoril. Ani raz si mi o tom nepovedal.“

„Moc si z toho nepamätám. Mám len útržky spomienok z pobytu u strýka,“ zapochyboval Rudolf. „Ale toto si isto pamätám. Bol tam i ten Žid.“

„Zajtra začneme pracovať na manifeste,“ pousmial sa Benedikt. „Teda aspoň na jeho prvej podobe. Poveril ma tým veliteľ… Presnejšie chcel, aby som bol súčasťou.“

„Už viem, čo tam môžete napísať. Vytrváme po boku národov bojujúcich proti marxisticko-Židovkej ideológii rozvratu a násilia.“

„To je perfektná myšlienka. Zapamätaj si ju a potom ju povieme veliteľovi. Dúfam, že manifest dokončíme do konca septembra.“

„V to dúfam aj ja,“ odvetil nadšene Rudolf.