Filip T. Holzer

Nedávno som čítal článok Michala Pataráka „Sloboda pre teba, zákaz pre iného“. Celý článok by sa dal zhrnúť do štyroch základných bodov:

1. Sloboda nie je len o tom, čo si môžeš povedať, ale o tom, aby to nespôsobilo iným ujmu.
2. Je potrebné jasne definovať hranice slobody, ktoré chránia pluralitu, nielen pohodlie väčšiny.
3. Demokracia nemôže byť slaboch, ktorý toleruje tých, čo ju chcú potlačiť.
4. V diskurze nejde len o to, kedy povieš „ja“, ale aj o to, kedy nepovieš „vy“ s úmyslom iných umlčať.

A to nebolo všetko, čo som si z článku vzal. Zaujalo ma hneď viacero vecí. Autor písal o tom, že je na stole zmena Ústavy, ktorá má zadefinovať dve pohlavia – muž a žena. To mi pripomenulo viacero rozhovorov s našimi milými progresívcami, ktoré som mal. A hlavne ich nátlak.

Dve pohlavia, 72 rodov

Ako prvé si zadefinujme pojmy. Genderové štúdie poznajú biologické pohlavia, čiže to, v ako tele sa narodíme. Toto pohlavie je nám spravidla určené pri narodení podľa výbavý, ktorú máme. Jednoducho povedané chlapec podľa pipika a dievčatko podľa mušličky.

Rod, alebo ak chcete sociálna roľa je to, s čím sa identifikujeme, alebo do akej kategórie nás spoločnosť v rámci genderu zaradí. A tých rodov je mnoho. Niekde sa uvádza až 72 a nájdeme tu rody ako nebinárny, fluidný či autigender.

A keď som spomínal, že som mal rozhovory s našimi milými progresívcami, narážal som práve na to, že ma chceli zadefinovať ako autigender (autista, ktorého diagnóza ovplyvňuje vnímanie jeho vlastného rodu). Taktiež požadovali, aby som sa zaradil ako trans osoba k LGBTI+ komunite. Odmietal som, pretože tieto veci a to vrátane sexuálnej orientácie patria do môjho súkromia a nemusím sa k tomu verejne priznávať.

Pravda musí aj bolieť

Ja sám som zástancom názoru, že ak chceme niekomu povedať pravdu, musíme ju povedať slušne, korektne a bez urážok. To preto, aby sme človeku neublížili. Ja sám si však uvedomujem, že nie vždy sa dá tomu zabrániť či predísť.

Teraz si na okamih predstavte situáciu, kedy stojíte pred voľbou. Povedzme, že ste ako žena podstúpili potrat z kariérnych dôvodov, a chcete o tom povedať svojmu veriacemu partnerovi, pretože nechcete mať žiadne tajomstvá. Pravda mu ublíži a klamstvo zožiera vás. S tým sa proste nedá nič robiť a bez ohľadu na to, ako sa rozhodnete, riskujete rozpad vzťahu.

Ten istý princíp nájdeme všade. V kamarátstvach, v susedstve i na pracovisku. Akonáhle sa rozhodnete povedať svoj názor, ktorému veríte, riskujete, že tým niekomu ublížite. Lenže rozdieľ medzi úprimným rešpektom a falošnou úcou je v tom, že ak chcete korektný vzťah, inú možnosť nemáte – len povedať pravdu. Pokiaľ považujete homosexualitu za hriech, neurážajte homosexuála a nevyhadzujte mu to na oči. Tak, ako vy, aj on má právo na svoj názor.

Tolerancia a akceptácia

Tolerovať neznamená, že musíme súhlasiť so všetkým, čo nám protistrana povie. Tolerovať znamená, že rešpektujeme rozhodnutie človeka aj napriek tomu, že s ním nesúhlasíme. Tolerovať znamená, že povieme svoj názor slušne a korektne a to i v prípade že je opačný ako názor našej protistrany. Ja napríklad nesúhlasím s tým, aby sa do Ústavy zaviedol zákaz sugorátneho materstva, pretože ako ja osobne som presvedčený, že by žena, ktorá nechce svoje zatiaľ nenarodené dieťa, mala mať právo sa rozhodnúť, či ho zverí kamarátovi, ktorý žije v homosexuálnom partnerstve s iným mužom.

Akceptácia naopak znamená, že od protistrany vyžadujeme stopercetný súhlas s našim názorom. Je to autokratický postoj, ktorým vysielame jasný signál „Buď alebo!“ Stav, kedy buď to bude akceptovať a prijímať to, čo chceme, alebo je bigotný a nenávistný. Je to stav, kedy označíme zástancu práva na potrat podporovateľom vraždenia a zástancu práva na život nenávistným katolibancom. Toto ja odmietam, pretože je to nenávistný a autokratický prístup, ktorým degradujeme protistranu na úroveň psích exkrementov.

A riešenie?

Najlepším riešením je komunikácia a vzájomný rešpekt. Rozprávať sa o tom, prečo ten či onen názor zastávame. Keď sa bavíme o potratoch, pre mňa nie je dôležité náboženstvo. Pre mňa je dôležitá embryológia, genetika a biológia, ktoré jasne stoja na strane práva na život. Názor protistrany však rešpektujem ako rovnocenný, pretože ponúka právne, psychologické a sociologické odpovede. Keďže ja sám chápem, že žijeme v demokratickej spoločnosti, rozhodnutie, či potraty budú legálne alebo postavené mimo zákon, nie je o mne a mojich názoroch. Je o rozhodnutí väčšiny a tak by sme mali aj pristupovať. Diskutovať o svojich názoroch a rešpektovať názor väčšiny i v prípade, že s ním nesúhlasíme. Preto aj teraz hovorím jednu vec – Rešpektujem právo ženy na potrat, pretože jej to zákon umožňuje, a zároveň chcem mať právo ovplyvniť rozhodnutie ženy, ktorá s touto otázkou za mňou príde.