Filip T. Holzer

Ak by sa ľudské práva predávali v supermarketoch, progresívna ľavica by ich nakupovala v štýle: „Dnes si vezmem práva gejov, diverzitu a ženskú rovnosť… ale iba ak sa to hodí k mojim politickým nálepkám.“ Niektoré hodnoty sú totiž v ich ponímaní celoročné, iné sezónne a niektoré úplne mimo sortimentu — najmä ak by ich aplikácia narazila na nepohodlné fakty.

Pozrime sa na ten najobľúbenejší príklad: Izrael. Demokratická krajina, kde LGBTI komunita má také právne zázemie, že by jej závidela polovica Európy. Multikultúrna spoločnosť, kde spolu pracujú a študujú Židia, kresťania, moslimovia, černosi, belosi aj hnedí. Ženy majú vo verejnom živote viac možností než v mnohých „progresívnych“ štátoch EÚ. A dokonca dokážu začleniť aj autistov do spoločnosti — cez špeciálny program Izraelských obranných síl (IDF), kde dostanú tréning, prácu a zmysel.

A teraz kontrast: Mnohí západní progresívci, ktorí sa pasujú za šampiónov inklúzie, nedokážu ani len normálne komunikovať s autistami. Často nás redukujú na diagnózu, infantilizujú alebo sa nám radšej vyhnú, lebo „nevedia, čo povedať“. Inklúzia na papieri, ale nie v realite.

Na druhej strane máme Palestínu a mnohé moslimské krajiny, kde:

• geja obesia na námestí (niekedy priamo rukou vlastnej rodiny),
• ženy sú právne aj spoločensky na úrovni majetku,
• menšiny sú tolerované asi tak ako šváb v kuchyni,
• otroctvo nie je len metafora, ale realita.

A reakcia progresívnej ľavice? „No ale oni majú inú kultúru a historický kontext.“ Preložené: keď to robia „naši utláčaní“, je to komplikované. Keď to robí Západ, je to neospravedlniteľné.

Hierarchia obetí: nová Biblia progresivizmu

V tejto teológii politickej korektnosti má každý človek hodnotu podľa počtu „bodov útlaku“. Palestínci?
✔ Tmavšia pleť
✔ Moslimovia
✔ Chudobní
✔ Nepriateľ Izraela
— Jackpot.

A že aj oni utláčajú iných? To sa do tabuľky nepíše. V očiach týchto moderných ideológov je moslimský svet večným trpiteľom a jeho činy sa posudzujú s mäkkosťou, ktorá by u iných hraničila s morálnou slepotou.

Bezpečné facky a zakázané údery

Na Izrael sa môže kričať, protestovať a písať otvorené listy bez obáv z nálepky „rasista“. Skúste to isté na Saudskú Arábiu alebo Irán. V momente ste islamofób a nepriateľ diverzity. Aj preto sa antisemitizmus dnes často prezlieka za „antisionizmus“ — pekná nálepka, pod ktorou sa dá exportovať stará nenávisť v novom balení.

Romantika kalašnikova

Obrázky militantov s kufijou na krku, kalašnikovom v ruke a maskou na tvári sú pre progresívnych Instagramových bojovníkov modernou verziou Che Guevaru. Nevadí, že o pár ulíc ďalej bijú ženy, indoktrinujú deti a vešajú oponentov. Hlavne, že to dobre vyzerá v karusele s filtrom „vintage revolution“.

Naivita? Nie vždy.

Toto nie je len prípad zmätených študentov sociológie. Mnohé bohaté moslimské štáty (ahoj, Katar) cielene investujú do západných univerzít a think-tankov, aby posilnili naratív, ktorý im doma umožňuje ďalej robiť presný opak toho, čo hlásajú ich západní fanúšikovia.

Pointa

Keď obhajuješ univerzálne hodnoty, no aplikuješ ich selektívne, nie si morálny bojovník, ale turistický sprievodca v ideologickom lunaparku. Tam, kde sa to hodí do tvojej narácie, kričíš z plných pľúc. Tam, kde by ťa pravda stála body v „hierarchii obetí“, si radšej nasadíš zaviazané oči a povieš „je to zložité“.

A tak sa z boja za ľudské práva stal marketingový produkt, ktorý sa dá obliecť podľa politickej sezóny. Lenže realita, na rozdiel od kampusovej rétoriky, nepozná ani letnú, ani zimnú kolekciu. Pozná len ľudí, ktorí trpia — bez ohľadu na to, koľko bodov majú v tvojom ideologickom tabuľkovom hárku.