Filip T. Holzer

Vladimír Bojničan vo svojom pamflete tvrdí, že cirkev bola počas slovenského štátu poslušnou služobnicou totality, že mlčala a legitimizovala fašizmus. Je to časť pravdy – no iba časť. Dejiny nie sú čiernobiely plagát, kde na jednej strane stojí „zlá cirkev“ a na druhej „dobrí sekularisti“. História má aj svojich Spravodlivých medzi národmi – a práve medzi nimi stáli katolícki kňazi, biskupi, rehoľníci i jednoduchí veriaci. Ale zároveň platí, že aj medzi sekulárnymi a ateistickými intelektuálmi sa našli takí, ktorí namiesto odporu zvolili pohodlnú kolaboráciu s klérofašistickým štátom.

Čísla, ktoré nemožno umlčať

Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme ocenil titulom Spravodlivý medzi národmi vyše 28 000 ľudí na celom svete, z toho približne 570 Slovákov. V tejto skupine sa objavujú mená, ktoré Bojničan vo svojom texte zamlčal: kňazi, sestry a kresťania, ktorí riskovali vlastnú slobodu, aby zachránili prenasledovaných. To nie sú štatistiky, to sú konkrétne príbehy – príbehy, ktoré vyrušujú príliš jednoduché tvrdenie o „večnej kolaborácii“.

Kňazi, ktorí nepokľakli

• biskup Pavol Gojdič, gréckokatolícky biskup, ktorý odmietol prísahu vernosti nacistickému režimu, zachraňoval Židov a skončil vo väzení. Jad Vašem ho ocenil titulom Spravodlivý.
• sestry z rádu sv. Kríža v Bratislave, verbisti v Nitre, rehoľníci z Močenku – ukrývali židovské deti, vydávali im falošné krstné listy, riskovali smrť alebo väzenie.

Tieto skutky neboli výsledkom „dogmatickej poslušnosti“, ale presne naopak: odvážnej neposlušnosti voči autoritárskemu štátu.

Ateisti, ktorí pokľakli

Ak však chceme byť féroví, musíme dodať aj opačný obraz: nie každý sekularista bol hrdina. Niektorí známi slovenskí intelektuáli bez náboženského presvedčenia – novinári, učitelia či štátni úradníci – v mene kariéry či osobného pohodlia slúžili propagande režimu, písali protižidovské články, alebo pôsobili ako udavači. Ich ateizmus nebol hrádzou voči zlu.

Pripomína to, že zlyhanie nie je výsadou viery či neviery, ale ľudskej krehkosti. Presne tak, ako boli medzi kňazmi hrdinovia i kolaboranti, aj medzi sekulárnymi boli obete i prisluhovači moci.

Morálna vzbura bez zbraní

Slovenské národné povstanie bolo vojenským aktom odporu, ale záchrana jedného dieťaťa v kláštore, falošný doklad vystavený na fare, či učiteľ, ktorý odmietol udať žiaka – to bola iná forma morálnej vzbury. Bez vojny, bez pušky, ale s rovnakým rizikom smrti.

Cirkev nie je monolit

Je pravdou, že časť hierarchie zlyhala. Ale rovnako je pravdou, že iní kňazi a veriaci obstáli. A zároveň, rovnako ako neboli všetci kňazi kolaboranti, neboli všetci sekularisti hrdinovia. Čiernobiele videnie dejín je klam, ktoré ubližuje pamiatke skutočných Spravodlivých.

Prečo je to dôležité dnes?

Ak Bojničan ukazuje na mlčanie, ja chcem pripomenúť aj tých, čo nehovorili mlčky, ale skutkami. Pretože práve ich príklad dáva nádej, že aj v časoch, keď sa „celý systém“ klania autorite, jednotlivec môže stáť proti. A práve v tom spočíva skutočná sila morálky – nie v mocenských hrách, ale v schopnosti jednotlivca nájsť odvahu konať proti zlu.

Záver

Dostojevskij to vystihol:
„Pokiaľ B_h neexistuje, všetko je povolené.“

Tento citát je často dezinterpretovaný. Neznamená, že ateista je odsúdený konať zlo. Znamená, že ak neexistuje žiadna transcendentná morálna autorita, človek môže ľahko podľahnúť ilúzii, že všetko závisí len od jeho vôle, moci či nálady. A práve preto sú príbehy Spravodlivých medzi národmi také dôležité: ukazujú, že keď ľudia čerpajú z viery alebo z hlbokej mravnej zásady presahujúcej štátnu ideológiu, dokážu odolať aj klérofašistickému systému.

Nie „cirkev ako mocenská inštitúcia“, ale jednotlivci vo vnútri cirkvi – a áno, aj jednotlivci medzi sekularistami – boli tým hlasom, ktorý sa postavil na odpor. A ten hlas dnes nesmie byť umlčaný.