Filip T. Holzer

V jednom zo starších článkov (Viera verzus dôkaz: Kto má vlastne povinnosť dokázať, že niečo je alebo nie je?) som písal, že v sporoch o existenciu Boha či iných metafyzických entít sa veľmi často zamieňa povinnosť dokazovať. Klasická ateistická línia tvrdí, že ten, kto niečo tvrdí, nesie bremeno dôkazu. Ak hovoríš „Boh existuje“, musíš to dokázať. Lenže problém nastáva, keď druhá strana príde s absolútnym vyhlásením „Boh neexistuje“. Takéto tvrdenie nie je menej odvážne ani menej problematické. Práve naopak: je to absolútna pozícia, ktorá rovnako vyžaduje dôkaz.

A tu sa dostávame k vete: „Absencia dôkazu nie je dôkazom absencie.“

Predstavme si inteligentný mimozemský život. Nemáme dnes žiaden priamy dôkaz, že existuje civilizácia na inej planéte. Rovnako však nemáme žiaden dôkaz, že niečo také neexistuje. Absencia dôkazov o mimozemšťanoch neznamená, že nie sú tam vonku. Znamená to iba to, že naše teleskopy, sondy a prijímače zatiaľ nič nezachytili. Ale tvrdiť preto s absolútnou istotou, že sme vo vesmíre sami, by bolo logicky rovnako „vierou“ ako tvrdenie, že tam niekde niekto iný je.

Preto je dôležité rozlišovať medzi dvoma rovinami: vierou a absolutistickým tvrdením. Ak niekto povie: „Verím, že Boh existuje,“ alebo „Verím, že vo vesmíre je inteligentný život,“ vyjadruje osobný postoj založený na úvahách, skúsenostiach či túžbe po odpovedi. Takéto tvrdenie je legitímne, pretože nejde o nárok na úplné poznanie, ale o postoj viery či hypotézy.

Iné je to však pri absolutistických výrokoch, či už pozitívnych alebo negatívnych. Ak niekto tvrdí: „Boh určite existuje“ alebo „inteligentný život vo vesmíre určite existuje,“ vznáša absolútne tvrdenie, ktoré si nárokuje istotu, akú ľudské poznanie nemá. Rovnako, keď niekto vyhlási: „Boh neexistuje“ alebo „sme vo vesmíre sami,“ opäť ide o absolútnu pozíciu – len v opačnom garde. V oboch prípadoch sa človek púšťa do tvrdenia, ktoré by si vyžadovalo prístup k úplnému a univerzálnemu poznaniu.

A tu sa vraciame k vete: absencia dôkazu nie je dôkazom absencie. To, že dnes nemáme dôkaz o mimozemšťanoch, ešte neznamená, že neexistujú. Ale ani to, že nemáme dôkaz o Bohu, neznamená, že je možné ho kategoricky potvrdiť alebo poprieť.

Záver je preto jasný: vecné bremeno nesie vždy ten, kto robí absolútne tvrdenie – či už pozitívne („určite to existuje“), alebo negatívne („určite to neexistuje“). Lebo len ten, kto by mal prístup k celému poznaniu reality, by si mohol dovoliť takúto definitívnu istotu. A to je už pozícia, ktorá sa nápadne podobá na… božskú.