Filip T. Holzer

Národná rada Slovenskej republiky opäť ukázala, že aj malá krajina dokáže mať veľké sny. Tentokrát nejde o nové diaľnice, ani o zdravotníctvo, ktoré by sa nezrútilo pri prvej chrípkovej vlne. Nie, naši poslanci sa rozhodli riešiť situáciu v Gaze. Áno, tej Gaze, ktorá je od Bratislavy vzdialená približne toľko, ako sme my od zdravého rozumu v politických debatách.

Nulový dopad, maximálne gesto

Pravdou je, že reálny vplyv Slovenska na riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu je presne nulový. Neposielame mierové jednotky, nesprostredkúvame rokovania, nemáme diplomatickú váhu. Máme len parlament, ktorý si myslí, že symbolické gestá sú zahraničnou politikou.

Čo tým v skutočnosti robíme? Nepomáhame Palestíncom, nepomáhame Izraelcom. Jediné, komu pomáhame, sú slovenskí politici v ich nekonečnom triednom boji o voliča. Na jednej strane stojí humanistický étos – „my chceme pomáhať, lebo ľudia trpia“. Na druhej strane národný pragmatizmus – „Slovensko sa má starať samo o seba“. A kdesi v strede stojí obyčajný občan, ktorý má pocit, že politici hrajú hru, ktorá s jeho životom nesúvisí.

Symbolické gestá, reálne riziká

Navrhnutá pomoc palestínskym pacientom v slovenských nemocniciach znie na prvé počutie pekne. Veď kto by nechcel, aby choré dieťa dostalo šancu na život? Lenže politická realita je vždy komplikovanejšia.

Ak Slovensko alebo iné európske krajiny začnú prijímať utečencov z Gazy, môže sa to stať dokonalým darčekom pre Hamas. Prečo? Pretože propaganda Hamasu okamžite zakričí: „Vidíte? Jediná demokracia na Blízkom východe – Izrael – stráca podporu. Dokonca aj jej európski spojenci sa obracajú proti nej!“ A z humanitárneho gesta sa stane diplomatická samovražda.

Politika ako selfie

Celé uznesenie je teda skôr politickou selfie – gestom určeným nie obetiam konfliktu, ale slovenským voličom. PS potrebuje ukázať, že má srdce, SMER potrebuje dokázať, že má „rozum“. Obe strany pritom vedia, že Slovensko neovplyvní ani jediný detail izraelsko-palestínskeho konfliktu.

A tak sa zo situácie v Gaze stáva zrkadlo našej politiky. Nie je to o Blízkom východe, ale o nás samých: o našej potrebe tváriť sa ako morálne autority a zároveň o našej chuti rozdeľovať spoločnosť na „ľudomilov“ a „vlastencov“.

Záver

Ak niečo tento príbeh ukazuje, tak to, že Slovensko je schopné premeniť akúkoľvek medzinárodnú tragédiu na domácu volebnú kampaň. Reálny dopad na Blízky východ? Nula. Reálny dopad na slovenskú politiku? Ďalšie rozdelenie spoločnosti.

Progresívci sa tu správajú ako zdravotné sestry, ktoré s úsmevom pomáhajú vlastným väzniteľom, zatiaľ čo SMER pôsobí ako slepý vodca, čo tvrdí, že vie cestu. A v jednom bode sa títo dvaja protivníci paradoxne stretávajú – Radler z PS a Blaha zo SMER-SSD si pokojne môžu podať ruky, pretože obaja dokazujú, že antisemitizmus na Slovensku nie je otázkou ideológie, ale kultúrneho folklóru.

A Hamas? Ten sa môže spokojne usmievať, pretože v tejto hre mu pomáhajú aj tí, ktorí sa tvária, že proti nemu bojujú.