Filip T. Holzer

Nedávno sa ku mne dostala kritika kresťanstva. A áno, stojí na pevných základoch. Je však napísaná človekom, ktorý svoju prácu neodviedol zodpovedne.

Začnime jednoduchou otázkou: existuje B_h? Predstavme si, že sa nebavíme o metafyzickej bytosti, ale o Buffy Summers, premožiteľke upírov. Keby som vám teraz povedal, že v Los Angeles žije Buffy Summers, uverili by ste mi? Pravdepodobne nie. Ale jej absencia v zozname dôkazov nie je dôkazom, že neexistuje. Najlepším dôkazom jej neexistencie by bol kompletný zoznam občanov a návštevníkov L.A., ktorý by potvrdenie alebo vyvrátenie vaše tvrdenia skutočne zaručil. Taký zoznam však nie je možné zaobstarať, pretože mnohí nemusia byť doma. Alebo sa radi stanú len ďalšou položkou v zozname.

A práve tento princíp sa hodí k tomu, ako vnímať diskusiu o náboženstve a morálke. Natrafil som na mnoho kresťanov, ktorí by radi splynovali homosexuálov. A rovnako tak som natrafil na mnoho ateistov, ktorí by radi splynovali kresťanov a Židov. Ale našiel som aj tých, ktorí sa dokážu rozprávať a nepovytvárajú z iných hrozbu len preto, že ich presvedčenie sa nezhoduje s ich vlastným. Ateisti, ktorí si vážia kresťanov ako ľudí, ktorí môžu i nemusia mať pravdu o existencii B_ha – tomu hovoríme agnostický prístup.

Najväčší paradox však nastáva pri konzervatívnych kresťanoch. Mnohí z nich chcú presadiť svoje hodnoty v otázke potratov do politiky – a áno, to je ich právo. A predsa dokážu zároveň rešpektovať celý rad ekonomických slobôd, trhových mechanizmov a individuálnych rozhodnutí, ktoré by mnohí liberálni progresívci okamžite regulovali či zakázali. Niektorí liberáli chcú v mene „pokroku“ zavádzať emisné povolenky, zákazy spaľovacích áut či obmedziť prístup pacientov k duchovnému životu – a pritom nemajú problém vnucovať tieto pravidlá ostatným.

Takže paradox je jasný: konzervatívny kresťan, ktorý sa drží svojich hodnôt, môže byť prakticky omnoho liberálnejší než liberál, ktorý sa pýta „čo je správne“ a chce to vynútiť zákonom. Je to jemný, ale zásadný rozdiel medzi tým, kto žije podľa svojich hodnôt a necháva iných žiť podľa ich vlastných, a tým, kto presadzuje ideologický imperatív pod rúškom univerzálnej spravodlivosti.

Práve v tejto paradoxnej schopnosti tolerovať a zároveň stáť si za vlastnými hodnotami spočíva skutočná praktická sloboda, ktorú by si mnohí liberáli mohli od konzervatívcov pokojne požičať.