Filip T. Holzer

Dostal sa mi do rúk manifest ateisu, ktorý by si úplne očividne rád strihol „demokraciu“ v režime hard-mode. Tvári sa to ako záchranný plán pre Slovensko, ale už v úvode cítiš vibe človeka, ktorý verí, že problém nie je v systéme, ale v ľuďoch, ktorí nechápu, že on má pravdu.
Taký malý manuálik pre „osvieteného vladára“, ktorý by konečne naučil populáciu správne myslieť.

1. „Nekompromisné“ kritické vzdelávanie

a papieri to znie krásne, ale celý návrh stojí na mylnom predpoklade, že kritické myslenie je možné vtesnať do jedného univerzálneho formátu a naučiť ho „nekopromisne“, teda akoby išlo o nejaký softvérový patch pre populáciu.

A tu narážame na zásadnú vec: kognitívne schopnosti.

Čo sú kognitívne schopnosti?

Kognitívne schopnosti sú súbor mentálnych procesov, ktoré nám umožňujú prijímať informácie, analyzovať ich, rozhodovať sa, riešiť problémy, učiť sa a prispôsobovať sa prostrediu.
Patrí sem napríklad:

• pracovná pamäť
• logické uvažovanie
• jazykové schopnosti
• priestorové myslenie
• rýchlosť spracovania informácií
• abstraktné myslenie

Tieto schopnosti tvoria základ, na ktorom stojí kritické myslenie – a tu prichádzame k jadru veci.

Kritické myslenie ≠ uniformný skill pre všetkých

Nie každý človek má rovnaké typy alebo úrovne kognitívnych schopností, pretože inteligencia nie je jednorozmerná veličina.
Moderná psychológia pracuje s konceptom viacerých inteligencií (Gardner a ďalší), napríklad:

• Logicko-matematická inteligencia (vedecké myslenie, abstrakcia)
• Jazyková inteligencia (formulácia myšlienok, porozumenie textu)
• Hudobná inteligencia (tonálny sluch, rytmus)
• Priestorová inteligencia (architekti, umelci)
• Interpersonálna inteligencia (porozumenie ľuďom)
• Intrapersonálna inteligencia (porozumenie sebe)
• Kinestetická inteligencia (tanec, šport)
• Existenciálna inteligencia (filozofia, spiritualita)

A teraz realita, ktorú autor manifestu absolútne ignoruje:

Nemôžeš od človeka s priemernou logickou inteligenciou, ale geniálnym hudobným talentom, čakať, že bude chápať kvantovú fyziku alebo epistemológiu v rovnakej miere ako fyzik či filozof.

To nie je len o „snahe“ alebo „vzdelávaní“.
To je o biologických limitoch kognitívneho profilu.

Rovnako ako nemôžeš od jadrového fyzika čakať, že bude komponovať symfónie na úrovni Mozarta.

A práve preto je predstava „nekopromisného“ kritického vzdelávania nebezpečná

Neberie do úvahy rozdiely medzi ľuďmi.
Neberie do úvahy diverzitu inteligencií.
Neberie do úvahy individuálne kognitívne limity.

V skutočnosti smeruje k jednému:
k vytvoreniu uniformného občana, ktorý myslí podľa jedného ideologického manuálu.

To nie je kritické myslenie.
To je sociálne inžinierstvo.

A hlavne – kritické myslenie nie je ateistická výsada, hoci autor manifestu sa tvári, že len v jeho svetonázore je tento skill „správny“.

2. Reforma médií, ktorá by náhodou dokonale sedela ideologickej bubline autora

Každý zásah do médií, ktorý by určoval, čo je „správne“ a čo nie, je de facto ich ovládnutie. História ukazuje, že ovládnutie médií je len krok od totality. Príkladom je NSDAP v Nemecku, ktorá po nástupe k moci zrušila Židovské noviny a začala riadiť všetky médiá, aby šírili iba ich propagandu. Pluralita bola potlačená, sloboda prejavu zrušená a spoločnosť vystavená jednostrannej ideológii.

Manifest uverejnený v jednom z komentárov pod článkom “Kresťanská demokracia” je nielen výrazový oxymoron ale aj ideologický nezmysel. A veriaci by si už toto mali konečne naplno uvedomiť navrhuje povinné fact-checking sekcie, zákazy politicko-cirkevného financovania a transparentnosť vlastníctva. Na papieri to znie ako „ochrana demokracie“, ale v praxi by to znamenalo, že štát alebo autor, ktorý určuje pravidlá, rozhoduje, kto smie informovať a kto nie. Inými slovami, každý, kto by nesúhlasil s jeho ideologickou víziou, by bol efektívne eliminovaný z verejného diskurzu.

Navyše, kritické myslenie verejnosti nie je rovnomerne rozložené – závisí od individuálnych kognitívnych schopností, ktoré sú súčasťou inteligencie a delia sa do viacerých typov (logicko-matematická, jazyková, hudobná, priestorová, inter- a intrapersonálna). Kritické myslenie nie je univerzálne, a preto od človeka s nízkou logicko-analytickou inteligenciou, ale vysokou hudobnou schopnosťou, nemožno očakávať, že pochopí a aplikuje všetky princípy mediálnej gramotnosti alebo jadrovej fyziky. To znamená, že treba byť mimoriadne opatrný pri legislatívnom zásahu, pretože aj dobre myslená regulácia sa môže zvrtnúť v totalitný nástroj, ktorý potláča rozmanitosť názorov namiesto ich ochrany.

3. Skutočná sekularita = odľuka, nie potlačenie cirkvi

Problém manifestu je, že jeho predstava „rozšírenej sekularity“ vlastne znamená potlačenie verejného života veriacich. Povinnosť štátu zasahovať do financií, politiky či vzdelávania cirkví nie je sekularita – je to centralizovaná kontrola, ktorá stavia ateistickú ideológiu nad ostatné vierovyznania.

Skutočná sekularita by mala byť odlúčením štátu od cirkvi, nie jej likvidáciou. To znamená:

• Štát zastupuje všetkých občanov, bez ohľadu na vierovyznanie alebo jeho absenciu.
• Cirkev zastupuje svojich členov, slobodne vyučuje, formuje a vedie ich duchovný život.
• Štát nesmie vnucovať ani potláčať náboženskú prax, ale môže regulovať všeobecne platné zákony, ktoré sa týkajú bezpečnosti, verejného poriadku a ľudských práv.
• Cirkev môže verejne poukázať alebo pokarhať svojich členov, ktorí idú proti jej učeniu – napríklad ak verejne podporujú iniciatívy v rozpore s cirkevným učením, ako bol prípad Prostredníka (sám seba verejne označuje za kresťana) z PS a jeho účasť na Dúhových pochodoch. To je interná záležitosť cirkvi, nie dôvod na zásah štátu.

V takejto koncepcii je štát a cirkev rovnocennými partnermi. Štát zachováva neutralitu a práva všetkých občanov, cirkev má autonómiu vo vnútri svojej komunity. Kritické je, že štát nevytvára ani nepodporuje ideologickú monopolizáciu, ktorá by z náboženstva robila politický nástroj.

4. Hoax, dezinformácia a riziko totalitnej kontroly médií

Hoax je úmyselne vymyslená alebo skreslená informácia, ktorá má klamať verejnosť.
Dezinformácia je širší pojem – ide o nesprávnu alebo zavádzajúcu informáciu, ktorá môže byť šírená úmyselne alebo neúmyselne, často s cieľom ovplyvniť verejnú mienku alebo rozhodovanie.

Dôležité je pochopiť, že aj vedci, umelci či politici sa môžu dopustiť chyby. Nikto nie je imúnny – ani ja, ani autor manifestu, ani obyčajní občania. Chyby sa dejú, fakty sa overujú a informácie sa korigujú. Nie každá nesprávna informácia je dôvodom pre zákazy alebo sankcie – ak by sme tak konali, hrozí nám systém, kde štát rozhoduje, čo je „pravda“, a občan je povinný súhlasiť.

Konkrétny príklad:
V októbri 2023 sa na sociálnych sieťach a niektorých médiách šírila správa, že izraelská raketa zabila viac ako 500 ľudí. Po niekoľkých dňoch sa ukázalo, že išlo o hoax – raketu vystrelil HAMAS, zabila sotva 20 ľudí a poškodila niekoľko áut. Tento prípad ukazuje, že aj seriózne zdroje môžu omylom šíriť nesprávne informácie a že spoločnosť musí mať mechanizmy na opravu, nie na trestanie každého, kto sa mýli.

Zásadný problém manifestu je, že navrhuje „nekopromisné potlačenie“ dezinformácií cez tvrdé sankcie. Takýto prístup sa rýchlo stáva nástrojom cenzúry, kde štát alebo ideológia rozhoduje, čo je pravda, a pluralita názorov je automaticky potláčaná. História aj súčasnosť ukazujú, že toto je priama cesta k totalitnej kontrole spoločnosti.

5. Profesionalizácia štátnej správy a pluralita názorov

Manifest hovorí o „profesionalizácii štátnej správy“, ale hneď sa dá vycítiť podtón: úradnícka neutralita má slúžiť jeho predstave „progresívneho osvietenia“. To je zásadný problém.

Realita je jednoduchá: úradnícka neutralita nemá slúžiť jednej ideológii, ale pluralite občanov. A tu je kľúčový bod pre Slovensko:

• Nie každý Slovák podporuje progresívne hodnoty, a drvivá väčšina dokonca nepodporuje ani registrované partnerstvá homosexuálov.
• Ak by štát začal presadzovať tvrdý progresivizmus ako totalitu, znamenalo by to vnútorné napätie: občania by sa cítili vynútení akceptovať hodnoty, s ktorými nesúhlasia.
• Taktiež by sa objavili externé problémy: EÚ a ďalšie orgány by mohli uvaliť sankcie za obmedzovanie práv a slobôd občanov, keď by ideologická agenda štátu porušovala princípy demokracie a rovnakého postavenia jednotlivcov.

Profesionalizácia štátnej správy má byť o efektívnom a nestrannom fungovaní inštitúcií, nie o tom, aby úradníci presadzovali jednu ideologickú líniu. Úlohou štátu je zastupovať všetkých občanov, nezávisle od ich vierovyznania či politického a kultúrneho presvedčenia.

Záver: čo tento manifest v skutočnosti predstavuje?

Je to text človeka, ktorý:

• verí, že majorita voličov je kognitívne nekompetentná,
• považuje náboženské spoločenstvá za hrozbu,
• chce vytlačiť náboženstvo z verejného priestoru,
• definuje sekularitu ako dominanciu jednej ideologickej skupiny nad druhou,
• a volá po „nekopromisných“ riešeniach, ktoré sú v praxi uskutočniteľné iba v autoritárskych režimoch.

Inými slovami:
manifest, ktorý káže demokraciu, ale cíti sa najlepšie v štruktúre, kde jedna svetopolitická skupina – ateisti – majú de facto nadradené postavenie.

Nie je to sekularizmus.
Nie je to liberálna demokracia.
A určite to nie je cesta k pluralite.

Je to manifest, ktorý má všetky znaky autokratického projektu s tendenciou (v lepšom prípade) vytlačiť veľkú časť nábožensky založenej populácie na okraj spoločnosti. V tom horšom nás, teistov, do jedného povraždiť a to tu už raz bolo. V tomto prípade však nejde len o Židov. Ide približne o štyri milióny Slovákov, z ktorých vaľná časť môže byť poslaná do plynu a ich deti na tvrdú prevýchovu.

To najtragickejšie? Mnohí Rómovia sú veriaci. Len na východe Slovenska máme kresťanský zbor Manaratha, ktorý vďaka pastorovi Emilovi Adamovi pomohol aspoň čiastočne zaradiť do spoločnosti cez 1 000 Rómov. A teraz mi, prosím, vysvetlite jednu vec. Pokiaľ je kresťanstvo naozaj škodnou, prečo a ako jeden kresťan dokázal zmeniť obraz užšej, východoslovenskej (hovorím o mestách, kde funguje tento kresťanský zbor) spoločnosti na Rómov?