Je Digital Services Act nástrojom ochrany demokracie?
Alebo je to len moderná, digitálna verzia cenzúry, akú Európa už raz v dejinách poznala?
Ak si myslíš, že ide o prehnanú otázku, presne v tom je problém.
Keď sa cenzúra premení na „reguláciu“
Totalita dnes nevyzerá ako v 20. storočí. Nemá tanky v uliciach ani zoznamy zakázaných kníh. Má algoritmy, regulátorov a vágnu terminológiu, za ktorou sa skrýva moc.
DSA oficiálne nehovorí o zákaze názorov. Hovorí o „boji proti dezinformáciám“, „ochrane používateľov“ a „zodpovednosti platforiem“. Presne tak, ako každý represívny systém v dejinách tvrdil, že koná „pre dobro ľudí“.
Rozdiel medzi starým Sovietom a dnešným Bruselom nie je v podstate.
Je len v štýle.
Starý Soviet zakazoval priamo.
Nový Soviet reguluje nepriamo.
Výsledok je rovnaký: umlčaný názor a vystrašený občan.
DSA ako digitálny Goskomnadzor
DSA vytvára systém, v ktorom:
- nie sú jasné hranice,
- pravdu neurčuje súd,
- ale „experti“, „overovatelia“ a regulátori bez demokratického mandátu.
Neexistuje presná definícia toho, čo je „škodlivý obsah“. Existuje len zoznam „rizík“, ktoré sa dajú vykladať politicky, ideologicky a účelovo.
To nie je právny štát.
To je technokratická morálna polícia.
A dejiny nás učia jednu vec:
keď moc začne rozhodovať o tom, čo je „nežiaduce“, sloboda je mŕtva – len si to ešte neuvedomuje.
Sloboda slova podľa EÚ: sloboda po schválení
Európska únia tvrdí, že DSA chráni slobodu prejavu. V skutočnosti robí presný opak: definuje, ktorý prejav je ešte prípustný.
Ak povieš niečo, čo:
- nesedí do oficiálneho naratívu,
- je politicky nepríjemné,
- alebo len spochybňuje konsenzus,
platforma sa zľakne pokuty, algoritmus ťa potlačí a regulátor si umyje ruky.
Cenzúra bez cenzora.
Zodpovednosť bez zodpovednosti.
Strach bez zákazu.
To je najnebezpečnejší typ autoritarizmu – taký, ktorý sa tvári humánne.
Prečo má Amerika v tomto spore pravdu
Americká reakcia – sankcie voči európskym predstaviteľom zapojeným do tohto cenzorského aparátu – bola tvrdá. Ale bola principiálna.
USA tým nepovedali: „Sme dokonalí.“
USA tým povedali:
„Nemáte právo exportovať svoj digitálny autoritarizmus na americké platformy a americký verejný priestor.“
Amerika chápe niečo, čo Európa stratila:
👉 sloboda slova nie je o bezpečí,
👉 sloboda slova je o riziku.
Americký Prvý dodatok chráni aj hlúpe, nepríjemné a extrémne názory. Nie preto, že by ich schvaľoval, ale preto, že štát nemá právo rozhodovať, čo je pravda.
Európa dnes robí presný opak. Chce diskusiu „upratať“. A tým ju zabíja.
Ursula von der Leyenová a jazyk totality
Keď predsedníčka Európskej komisie tvrdí, že DSA „chráni demokraciu“, používa jazyk, ktorý poznáme z dejín až príliš dobre.
Sovieti hovorili o ochrane ľudu.
Brusel hovorí o ochrane používateľa.
V oboch prípadoch je občan považovaný za neschopné dieťa, ktoré treba chrániť pred informáciami. Pred názorom. Pred realitou.
To nie je liberálna demokracia.
To je mäkký totalitarizmus s dobrým marketingom.
Nový Soviet nepotrebuje gulagy
Nepotrebuje väznice. Stačí mu shadowban.
Nepotrebuje zákaz kníh. Stačí mu „fact-check“.
Nepotrebuje rozsudok. Stačí mu algoritmus.
A ak dnes prijmeme DSA ako „normálne opatrenie“, zajtra už nebude čo brániť.
DSA nie je technický zákon.
Je to ideologická zbraň.
A v tomto konflikte neexistuje neutrálna pozícia.
Buď stojíš na strane slobody – chaotickej, nekomfortnej a skutočnej.
Alebo stojíš na strane novodobých Sovietov, ktorí veria, že pravda sa dá regulovať.
Ja stojím na strane USA.
Nie preto, že by boli bezchybní.
Ale preto, že ešte nezabudli, čo znamená sloboda slova.
A to je dnes viac, než sa dá povedať o Bruseli.


Vyhlasujem podľa vzoru Putina ŠVO. Útok... ...
Tak ma prestaňte čítať a trolovať. Pokiaľ si... ...
Načo by si na tik tak chodil? Zasa by si... ...
Nemám problém s vykaním a často nedovolím... ...
Nebudem sa nad klamstvami pozastavovať. To... ...
Celá debata | RSS tejto debaty