Filip T. Holzer

Niektoré regióny sveta sú dlhodobo charakterizované vysokou mierou bezpečnostnej nestability, kde sa štátne inštitúcie miešajú s neštátnymi ozbrojenými aktérmi. Typickým príkladom je Gaza Strip, kde pôsobí napríklad Hamas, a zároveň aj územie Lebanon, kde má významný vplyv Hezbollah.

Tieto aktéri sú často súčasťou širších ozbrojených konfliktov, kde dochádza k útokom na civilnú infraštruktúru, odvetným operáciám a dlhodobej destabilizácii prostredia. Z pohľadu bezpečnostných štúdií ide o tzv. „komplexné konfliktné zóny“, kde sa civilná a vojenská realita prelínajú spôsobom, ktorý výrazne zvyšuje riziko pre bežné obyvateľstvo.

Hypotetický presun problému: Horná Nitra ako samostatný radikálny región

Predstavme si čisto hypotetický scenár, v ktorom sa región Horná Nitra odtrhne od Slovenskej republiky, vyhlási jednostrannú nezávislosť a následne sa jeho vedenie radikalizuje do podoby ozbrojenej skupiny, ktorá cielene útočí na civilné obyvateľstvo v okolí.

V takomto modeli by už nešlo o politický spor o suverenitu, ale o bezpečnostnú hrozbu definovanú útokmi na civilistov, teda o správanie, ktoré medzinárodné právo kvalifikuje ako terorizmus.

Takýto scenár je dôležitý nie preto, že by bol reálny, ale preto, že umožňuje analyzovať hranicu medzi:

• politickým konfliktom
• ozbrojeným povstaním
• a terorizmom ako stratégiou nátlaku

Bezpečnostná otázka: čo je povinnosť štátu?

Základná bezpečnostná dilema znie:

Kde končí zodpovednosť štátu za ochranu vlastných občanov a kde začína ochrana civilistov mimo jeho územia?

V prípade radikalizovaného územia, ktoré vykonáva útoky na civilistov, vzniká tlak na:

• ochranu vlastného obyvateľstva
• prevenciu ďalších útokov
• minimalizáciu eskalácie konfliktu

Z pohľadu bezpečnostnej politiky sa takáto situácia rieši kombináciou:

• diplomatickej izolácie aktéra
• cielených bezpečnostných opatrení
• a snahy o ochranu civilistov prostredníctvom presne limitovaných zásahov

Dôležité však je, že moderné právo aj etika bezpečnosti zdôrazňujú princíp proporcionality a ochrany civilného obyvateľstva na všetkých stranách.

Analógia Hornej Nitry: prečo vzniká tlak na „oddelenie hrozby“

Ak by sa Horná Nitra v tomto hypotetickom modeli stala zdrojom systematického násilia, štát by čelil tlaku:

• zabrániť šíreniu útokov za hranice regiónu
• ochrániť civilné obyvateľstvo v susedných oblastiach
• stabilizovať situáciu bez eskalácie do širšieho konfliktu

Toto vedie k bezpečnostnému konceptu, ktorý sa v praxi označuje ako containment (zadržiavanie hrozby) – teda snaha obmedziť šírenie násilia bez automatického rozširovania konfliktu.

Zároveň však platí, že moderné štáty sú viazané:

• medzinárodným právom
• ľudskoprávnymi štandardmi
• a princípom ochrany civilistov

Otvorené otázky bezpečnosti

Takýto hypotetický scenár prirodzene otvára viacero otázok, ktoré nemajú jednoduchú odpoveď:

• Ako presne definovať moment, keď sa politický konflikt mení na teroristickú hrozbu?
• Je možné efektívne izolovať hrozbu bez dopadu na civilné obyvateľstvo daného regiónu?
• Kde je hranica medzi bezpečnostnou nevyhnutnosťou a kolektívnym trestom?
• Môže štát zabezpečiť vlastnú bezpečnosť bez toho, aby narušil základné práva ľudí na druhej strane konfliktu?

Tieto otázky smerujú k jednému jadru problému: bezpečnosť nie je len technická, ale aj morálna a právna kategória.

Záver: jadro problému bezpečnostnej zodpovednosti

Základná premisa, ktorú tento model ukazuje, je nasledovná:

Štát má primárnu zodpovednosť chrániť svojich občanov, ale zároveň je viazaný povinnosťou minimalizovať škody na civilnom obyvateľstve aj mimo svojho územia.

Bezpečnostné stratégie v prípade radikalizovaných alebo teroristických aktérov preto nemôžu byť postavené len na princípe izolácie, ale musia kombinovať:

• ochranu vlastného obyvateľstva
• presne cielené bezpečnostné opatrenia
• a rešpektovanie civilného práva v širšom zmysle

Horná Nitra v tomto texte nie je reálnym aktérom, ale modelovým príkladom, ktorý ukazuje, aké rýchlo sa z lokálneho konfliktu môže stať otázka medzinárodnej bezpečnosti – a ako tenká je hranica medzi ochranou a eskaláciou.