Filip T. Holzer

Odkedy som začal propagovať Úsvit Nového veku, mám pocit, že som omylom neotvoril iba knihu, ale aj diskusné bojisko.

Najskôr prišli výčitky kvôli AI ilustráciám.

Nasledovali rady, že som mal radšej osloviť beta readerov, zmeniť postup práce alebo pristúpiť k tvorbe iným spôsobom. Potom prišlo vážnejšie obvinenie – plagiátorstvo.

A tu som nemal dôvod utekať pred zodpovednosťou.

Áno, štruktúra môjho prológu bola silne inšpirovaná hrou Icewind Dale II. Keď však človek roky vytvára vlastný fantasy svet, píše stovky strán poznámok a buduje vlastnú históriu, kultúry, národy a pravidlá sveta, niekedy si už ani neuvedomí, odkiaľ presne niektoré nápady pochádzajú.

Bola to chyba? Áno.

Priznal som ju. Pretože autor, ktorý nedokáže prijať kritiku, sa nikdy neposunie.

Ale najzaujímavejšia vlna kritiky prišla až potom.

Ukázalo sa totiž, že dokážete dostať kritiku z úplne opačných strán naraz.

Jedni tvrdia, že v knihe nemám dostatok LGBT+ alebo etnicky rozmanitých postáv.

Druhí by najradšej zakázali knihu len preto, že sa v nej nachádza mágia.

Áno. Mágia.

V žánri, ktorý je postavený na drakoch, zaklínadlách, iných svetoch a bytostiach, ktoré nikdy neexistovali.

A práve to je na tom celé absurdné.

Úsvit Nového veku je fantasy.

Je to svet, kde spolu žijú ľudia, barbari, gnómovia, felidianci a nymfálčania. Svet, kde existujú rozdielne národy, kultúry, konflikty a pohľady na svet.

Napriek tomu niekomu prekáža nedostatok určitého typu zastúpenia.

A niekomu zase samotná existencia nadprirodzena.

Možno by sme si teda mali položiť otázku: Nezačali sme niekedy hodnotiť príbehy viac podľa toho, či potvrdzujú naše názory, než podľa toho, či sú dobre napísané?

Pretože problém vidím na oboch stranách.

Jedni chcú, aby autor pred písaním vytiahol zoznam požiadaviek a skontroloval, či má všetky správne kolónky.

Druhí chcú rozhodovať, ktoré témy, prvky alebo predstavy vôbec môžu v príbehoch existovať.

Výsledok je rovnaký.

Tlak na autora, aby nepísal svoj príbeh, ale príbeh podľa predstáv niekoho iného.

A s tým nesúhlasím.

Fantasy nemá byť formulár.

Fantasy má byť miesto, kde môže vzniknúť čokoľvek.

Postava nemá byť zaujímavá preto, že patrí do určitej kategórie. Má byť zaujímavá preto, čo robí, aké rozhodnutia prijíma, aké má chyby, čoho sa bojí a čo je ochotná obetovať.

Aj preto je Selínius, čarodej z môjho sveta, zaujímavou postavou. Nie preto, že používa mágiu, ale preto, kým je.

Nie je to hrdina.

Nie je to morálny vzor.

Je to zloduch a antihrdina.

Samotná existencia postavy v príbehu neznamená, že autor schvaľuje jej názory alebo konanie.

A teraz prichádza možno najväčšia irónia celej situácie.

Som vlastne vďačný za každú kontroverziu, ktorú môj rukopis vyvolá.

Nie preto, že by som túžil po hádkach.

Ale preto, že kontroverzia prináša pozornosť.

Ľudia hovoria o knihe. Ľudia ju zdieľajú. Ľudia diskutujú.

A pre autora, ktorý sa snaží dostať svoje dielo medzi čitateľov, je aj toto forma reklamy.

Možno je zvláštne poďakovať niekomu za kritiku.

Ale ak mi niekto pomôže dostať Úsvit Nového veku k ďalším čitateľom tým, že o nej začne diskutovať, vlastne mi tým určitým spôsobom pomáha.

Samozrejme, nikto nemusí moju knihu čítať. Každý má právo vybrať si príbeh, ktorý mu sadne.

Ale možno by sme mali nechať autorov rozprávať vlastné príbehy.

Pretože práve sloboda vytvára svety, do ktorých sa chceme vracať.

A teraz otázka na vás:

Keď si vyberáte fantasy knihu, čo je pre vás dôležitejšie?

Silné postavy, kvalitný príbeh a originálny svet?

Alebo to, či kniha spĺňa určité spoločenské a politické očakávania?