Filip T. Holzer

Keď sa hovorí o autizme, spoločnosť sa často pozerá predovšetkým na to, čo autistickému človeku nejde. Hovoríme o problémoch so sociálnou komunikáciou, o senzorickom preťažení, o potrebe rutiny, o ťažkostiach so zmenami alebo o situáciách, v ktorých sa človek nedokáže prispôsobiť okoliu tak, ako by od neho spoločnosť očakávala. Oveľa menej sa však hovorí o druhej strane mince. O schopnosti niektorých autistických ľudí venovať určitej téme obrovské množstvo času, energie a pozornosti. A práve tu sa dostávame k hyperfokusu a špeciálnym záujmom.

Hyperfokus nie je výhradne autistický jav. Poznáme ho aj pri ADHD a v určitej miere ho zažívajú aj neurotypickí ľudia. Ide o stav veľmi intenzívneho sústredenia na určitú činnosť alebo tému, pri ktorom môže človek na určitý čas prestať vnímať okolie, plynutie času alebo potrebu venovať pozornosť iným veciam. Pri autizme sa často stretávame so špeciálnymi záujmami, ktoré môžu byť dlhodobé, intenzívne a pre človeka mimoriadne dôležité. Môžu sa stať zdrojom vedomostí, radosti, stability, ale aj spôsobom, akým autista spracúva svet okolo seba.

Práve tu však podľa mňa vzniká problém. Ak sa autistické dieťa celé hodiny venuje jednej téme, okolie to môže vnímať ako niečo zvláštne. Dieťa pozná všetky druhy dinosaurov, dokáže rozprávať o vlakoch, pozná obrovské množstvo informácií o vesmíre alebo dokáže hodiny hovoriť o svojej obľúbenej počítačovej hre. A prvá otázka často znie: „Na čo mu to bude?“ Lenže prečo sa túto otázku pýtame práve pri autistickom dieťati? Keď sa dieťa venuje futbalu, kresleniu alebo hudbe, tiež nevieme, či z neho raz bude profesionálny športovec, umelec alebo hudobník. Napriek tomu jeho záujem automaticky nepovažujeme za problém.

Samozrejme, neznamená to, že hyperfokus je vždy pozitívny. Ak človek kvôli svojmu záujmu zabúda jesť, spať, plniť povinnosti alebo nedokáže prejsť na inú činnosť, môže potrebovať pomoc a nastavenie hraníc. Rodič nemusí dovoliť, aby dieťa kvôli jednej téme úplne prestalo fungovať v každodennom živote. Ale medzi nastavením hraníc a zákazom samotného záujmu je veľký rozdiel. Dieťa môže potrebovať naučiť sa svoj záujem prerušiť. Nemusí sa však zároveň naučiť, že jeho záujem je niečo zlé alebo bezcenné.

Špeciálny záujem môže byť totiž aj vstupnou bránou k ďalším schopnostiam. Dieťa, ktoré miluje dinosaury, sa môže prostredníctvom nich dostať k biológii, paleontológii alebo geológii. Dieťa, ktoré miluje Minecraft, môže začať premýšľať o architektúre, priestorovom plánovaní či programovaní. Dieťa fascinované Pokémonmi môže prirodzene rozvíjať záujem o stratégie, štatistiku, zbieranie alebo biológiu. A dieťa, ktoré miluje príbehy a fantasy, môže jedného dňa začať písať vlastné príbehy.

Práve posledný príklad poznám veľmi dobre. Mojím dlhodobým špeciálnym záujmom sa stalo fantasy a budovanie sveta. Nestačilo mi vymyslieť postavy a napísať príbeh. Potreboval som vedieť, ako funguje svet, v ktorom sa tento príbeh odohráva. Kto v ňom žije, aké má národy, akú majú históriu, kultúru, politiku a náboženstvo. Zaujímalo ma, prečo medzi jednotlivými skupinami vznikajú konflikty, ako funguje ich ekonomika a aké udalosti formovali ich spoločnosť. Jedna otázka prirodzene vytvárala ďalšiu a z jednej myšlienky vznikala ďalšia.

Postupne som teda nebudoval iba príbeh. Budoval som celý svet. Roky som sa k nemu vracal, dopĺňal ho, menil a rozširoval. Až neskôr som si uvedomil, že práve spôsob, akým dokážem do svojho záujmu ísť do hĺbky, mi umožnil vytvoriť niečo, čo už nebolo iba koníčkom. Z tohto sveta nakoniec vznikol román Úsvit Nového veku.

Nechcem tým tvrdiť, že autizmus je nejaká superpower. Takéto zjednodušenie by bolo rovnako nesprávne ako tvrdiť, že autizmus predstavuje iba súbor problémov. Autizmus môže prinášať veľmi náročné situácie a schopnosť intenzívne sa sústrediť na jednu tému tieto problémy automaticky neodstraňuje. Senzorické preťaženie nie je superpower. Meltdown nie je superpower. Ťažkosti v komunikácii nie sú superpower. Ale rovnako nie je správne prehliadať oblasti, v ktorých môže autistický človek fungovať veľmi dobre.

A práve špeciálne záujmy môžu byť jednou z nich. Nie u každého autistu a nie vždy rovnakým spôsobom. Nemali by sme vytvárať nový stereotyp, podľa ktorého musí každý autista svoj špeciálny záujem premeniť na povolanie alebo umelecké dielo. Ak autistické dieťa miluje dinosaury, nemusí byť paleontológom. Ak miluje Pokémonov, nemusí sa stať profesionálnym hráčom. Ak celé hodiny hrá Minecraft, nemusí byť architektom. Špeciálny záujem môže byť jednoducho zdrojom radosti a bezpečia. A aj to je dostatočný dôvod, prečo ho rešpektovať.

Zároveň by však bola škoda automaticky predpokladať, že z neho nikdy nič viac nevyrastie. Rodičia často nevedia, kam ich dieťa jeho záujem raz zavedie. A možno to ani nemusia vedieť. Stačí pozorovať, čo dieťa pri svojom záujme robí, čo sa pri ňom učí a čo dokáže vytvoriť. Možno z toho nebude nič veľké. Ale možno sa jedného dňa ukáže, že práve tam bola jedna z oblastí, v ktorej si dieťa dokázalo vybudovať sebavedomie, kompetenciu alebo dokonca budúce smerovanie.

Preto si myslím, že otázka „Na čo mu to bude?“ nemusí byť vždy tou najlepšou otázkou. Možno by sme sa mali skôr pýtať: „Čo ho na tom fascinuje?“ „Čo sa pri tom naučil?“ „Čo dokáže vytvoriť?“ A možno aj jednoducho: „Je pri tom šťastný?“

Keď sa dnes pozerám na vznik Úsvitu Nového veku, nevidím príbeh o tom, že som si jedného dňa sadol a rozhodol sa napísať knihu. Najskôr existoval záujem. Potom vznikali mapy, národy, dejiny, kultúry a príbehy. A až potom prišla kniha. Práve preto je pre mňa tento román viac než iba výsledok písania. Je ukážkou toho, čo môže vzniknúť, keď človek svoj záujem nerozvíja iba niekoľko týždňov alebo mesiacov, ale celé roky.

A možno práve toto stojí za pripomenutie rodičom autistických detí. Nemusíte dnes vedieť, čo bude z vášne vášho dieťaťa o desať rokov. Nemusíte z každého záujmu robiť projekt. Nemusíte hľadať jeho okamžitý praktický význam. Niekedy stačí vytvoriť priestor, v ktorom sa dieťa môže o svoju tému zaujímať, rozvíjať ju a zároveň sa postupne učiť fungovať aj mimo nej.

Pretože možno práve v tom, čo dnes vyzerá ako „zase sa zaoberá tým svojím“, vzniká niečo, čo ešte nevidíme. Možno nový koníček. Možno priateľstvo. Možno schopnosť. Možno budúce povolanie. A možno celý nový svet.

Ja som ten svoj nakoniec napísal.